Recenzia
Dominika Petríková
12.06.2020

Repliky lepkavé ako losos

Zuzana Šmatláková: nič sa nestalo. Bratislava: Marenčin PT, 2019

 

Losos na tanieri, všetko malým písmom, sterilne pôsobiaca jasne vymedzená biela a zelená. To je obálka druhej knihy Zuzany Šmatlákovej Nič sa nestalo, ktorý evokuje, že v nasledujúcom texte sa stane niečo, z čoho časom vznikne/vyjde nič. No rovnako môže navodiť nevinnosť situácie, keď na nejaký omyl či chybu reagujeme frázou – nič sa nestalo. Alebo i také momenty, keď túto frázu nemyslíme úprimne a je za ňou dobre skrývaný hnev.

Kniha začína presne tam, kde väzí očividný problém, konflikt naznačený názvom i anotáciou. Replikou jednej z hlavných postáv: „Vlastne sa nič také nestalo“ (s. 7). Postupne nás text, členený na (neočíslované) kapitoly, uvedie do interiéru malého divadla a naladí na svoj rytmus, ktorým je striedanie sa (vlastne veľmi intímnych) výpovedí, a to i keď sme na hereckom predstavení. Raz javisko, raz publikum. Raz repliky herečky, raz vnútorný monológ diváka. Pohľady dvoch ústredných postáv, od ktorých už od začiatku čakáme krízu (v zmysle terminológie aristotelovskej drámy), sa bez explicitnej vzájomnej konfrontácie dostávajú do nápaditej formy dialógu. Tento dialóg herečky a muža v publiku je dusivý, adekvátne k téme sledovanej monodrámy. Muž má pocit (a čitateľ/ka s ním), že je vtlačený do sedadla a nemôže sa pohnúť, odísť, vstať.

Uvoľnenie napätia nastáva až keď sa zhasne svetlo na javisku, ale aj tak muž v myšlienkach ostáva v spojení s herečkou, predstaviteľkou samej seba. Cítime, že i jeho samotného. Vynárajú sa mu situácie súvisiace s jej replikami. Ich spoločné chvíle, utajené, nezadefinované. Muž rozmýšľa, prečo tu vlastne sedí, prečo bol pozvaný na predstavenie svojej bývalej milenky. Ale to, že prišiel, a to, že ho pozvala, nasvedčuje tomu, že sa predsa len niečo stalo.

„Nič“ v tomto prípade vyjadruje vnútorný stav po nevere i po vzťahu so ženatým mužom. Že jednoducho nenastal. „A nijaké výčitky. Nič. Až potom na ulici a v taxíku a vo výťahu to na vás istým spôsobom doľahne, ale ani z toho napokon nič nie je, lebo na to nikto – asi až na taxikára – neprišiel“ (s. 94). Neprišla ohromujúca ľútosť, krokodílie slzy – píšem to takto teatrálne, pretože samotná postava vlastne čakala podobné reakcie. Veľkolepé. Hodné spáchanej viny. Čakala v sebe všetky časti tragédie a čo najsilnejšie citové prejavy. Od výbuchu až po tichý vzlyk. Lenže ktorá postava? Tá, čo sa rozhodla vyjsť na pódium alebo tá, ktorá je s nami „len“  svedkom toho výstupu?

Žena divákom dokazuje, resp. snaží sa dokázať, že predsa len niečo cíti. Že hľadá odpoveď a manželstvo jej nie je ľahostajné. Ktovie, aký význam by pre ňu malo celé predstavenie, keby naň neprijala pozvanie druhá hlavná postava. Rozprávač. Jej bývalý priateľ. Cez jeho prizmu sledujeme, čo sa deje na javisku a aký to má dopad na neho. A tiež, ktovie, či pre jeho istú zainteresovanosť počúvame a vidíme presne to, čo sa deje na javisku. Tá nejasnosť, i keď máme herečku priamo pred sebou, pulzuje celým textom. Čitateľ/ka sa, napriek tomu, že text je rozprávaný v prvej osobe, (čím by nás mal nenápadne „dotlačiť“ k preferencii jednej perspektívy) ocitá kdesi v lóži, kdesi „nad celým predstavením, aj nad divákmi“.

Štylisticky je text na veľmi vysokej úrovni. Kapitoly, v ktorých sa deje monodráma, sú vynikajúco výrazovo i obsahovo vystavané. Máte dojem, že skutočne ide herečke najmä o to predviesť svoju schopnosť postrehnúť a pomenovať veci. „,A tak, ako existuje kuchárska kniha Varíme s vínom, tak by mohla existovať aj veľmi podobná, a to varíme s vinou.ʼ (...) ,To vyzerá asi tak, že nakúpite to najdrahšie, čo v obchode majú a čo vám dovoľuje limit na spoločnej karte – dúfate, že manžel nebude musieť ísť dnes tankovať, lebo by ho to zaskočilo – predpripravíte si komplimenty a všetky vymyslené príhody zo včera, keby sa náhodou znova pýtal, čo sa stalo; všetko zmiešate, (...) servírujete dobre že nie polonahá, keď už dieťa spí, a dnes sa možno po dlhšej dobe, ako sa vraví zblížiteʼ“ (s. 65).

A pritom sa žena pomocou vlastnej autorskej monodrámy pokúša nadviazať dialóg medzi svojimi výčitkami a výčitkami bývalého priateľa, sediaceho v hľadisku. A hoci si muž vstúpi do pamäti (do svedomia akosi nie), odnáša si z predstavenia celkom odlišný dialóg. Medzi ním samým a informáciami, ktoré o sebe ne/zdieľa. Replika „nič také sa nestalo“ znie na javisku, samozrejme, podozrivo. Každá replika v divadelnej hre je zvýznamnená, má svoje poslanie – preniesť diváka do stvárňovanej/predstieranej (ale predsa) reality. Inej, novej. Repliky herečky, jeho milenky, sú mu nepríjemné a lepkavé ako losos, ktorého fotografiu ona zdieľa priamo počas predstavenia. On ostáva zase chladný ako surové mäso. Katarziu nie je schopný zažiť. Jednoducho, prišiel do divadla. Na cudziu drámu. Nie svoju vlastnú. 

Tu je potrebné podotknúť, že stačilo málo, naozaj málo, aby to skĺzlo do triviálneho romantického ženského románu. Nič také sa, našťastie, nestalo. Z. Šmatláková ustála vlny mileneckých emócií a ukázala nám, ako funguje zrelá sujetová stavba. Odstup, ktorý vytvorila medzi postavami vďaka divadelnému predstaveniu, je otázkou celého príbehu okolo „nič sa nestalo“. Je možný odstup od svojho konania? Od výčitiek? Od niekoho, komu sme dali NIEČO zo seba?

Je to kniha – proces. Nielen ten sujetový, nielen proces odhaľovania a hľadania ženinej a mužovej príčiny vzniku ich vzťahu, ale i  proces s čitateľom. Nebudete hneď emočne zasiahnutí novelou Nič sa nestalo, to sa dostaví po čase. Je to kniha, ktorej vôňa vystúpi neskôr, ako keď vo vás divadelné predstavenie zarezonuje až v nejakej veľmi osobnej chvíli. Bola by škoda, ak by sa vo vás po prečítaní druhej knihy Z. Šmatlákovej nič nestalo.