Už nepíšete?- Laurence Cossé

Laurence Cossé:

Už nepíšete?

Košice, Pectus 2007

Preklad Vladimíra Komorovská

     Téma, po ktorej siahla súčasná francúzska spisovateľka Laurence Cossé, je založená na osobitom druhu paradoxu. Prozaička a dramatička napísala súbor poviedok o „nepísaní“, presnejšie: o autoroch a autorkách, ktorí síce vstúpili do literatúry jednou či dvoma knihami (v niektorých prípadoch celkom úspešne), no potom sa odmlčali. Ako sa dozvedáme z prológu prekladateľky Vladimíry Komorovskej, L. Cossé na základe vydavateľských katalógov zistila, že väčšina adeptov literatúry prestáva po debutoch písať. Prečo? Tento motív spája jedenásť poviedok v knižke. Líšia sa síce životnými príbehmi protagonistov, ale spoločným, a azda najvzrušujúcejším momentom je v nich práve rozvíjanie tejto kardinálnej otázky: z akých dôvodov, za akých okolností sa človek, ktorý okúsil strasti a radosti literárnej tvorby (a niekedy aj slávy), sa k nej postupne otáča chrbtom, stráca chuť písať, vypovedať a sťahuje sa radšej do sféry (literárneho) mlčania?

     Tento problém je dobre známy aj vo filozofii ako problém nevypovedateľného, resp. ako rozpoznanie hodnoty nevypovedaného, nevysloveného, pretože, ako vraví napríklad aj Fernando Pessoa: „A prečo vlastne niečo vyjadrovať? To málo, čo sa hovorí, by bolo lepšie nevysloviť…“

     Je zaujímavé sledovať, ako sa na pozadí príbehov napĺňa táto cesta za nevysloveným, ako sa zo začínajúcich spisovateľov stávajú nespisovatelia. Pozorovať, aké rôzne životné okolnosti, osudové zvraty či psychické procesy spôsobujú, a aj sprevádzajú variované podoby tohto ponárania sa do literárneho seba/umlčiavania. Laurence Cossé za vyše dvadsať rokov prítomnosti v literatúre získala renomé úspešnej spisovateľky a za tvorbu získala niekoľko ocenení (za zbierku poviedok Už nepíšete? jej Francúzska akadémia  udelila literárnu cenu Prix de la Nouvelle).

     Jednou z najpôsobivejších poviedok je podľa mňa hneď úvodná Recepčná, v ktorej neznáma autorka dostáva za svoj román cenu; pri jej preberaní sa však priznáva, že autorkou románu je jej matka, jednoduchá, málo vzdelaná žena. Opísala svet, ako ho videla počas dlhoročného pôsobenia na recepcii v známom parížskom vydavateľstve. Nečakaná správa prítomných kritikov a spisovateľov prekvapí a zaskočí. Laurence Cossé si v tejto súvislosti neodpustí ironické poznámky na margo tých, ktorí rozhodujú o udeľovaní cien a vôbec, tých, ktorí stanovujú kritériá a rozhodujú o tom, či text je dobrou alebo menej dobrou literatúrou…

     Nesmierne sugestívne na mňa pôsobila poviedka Úder pod pás o zložitom vzťahu matky-spisovateľky, ktorá prežíva dlhodobú tvorivú krízu – a syna, ktorý zlyhal pri maturitných skúškach. Obaja sa cítia ako stroskotanci,  každý z nich si však hľadá iné cesty, ako zvládnuť situáciu. Poviedka zobrazuje ich niekoľkodňový pobyt na francúzskom vidieku a na pozadí vcelku banálnej historky rozohráva silnú psychologickú drámu. Ak by L. Cossé nenapísala nič iné okrem tejto poviedky, presvedčila by ma o svojom talente dovidieť do človeka v kríze, o silnej empatii – a aj o schopnosti literárnymi prostriedkami bravúrne formulovať otázky o vzťahoch medzi blízkymi ľuďmi, o hodnotách literatúry a hodnotách, ktoré človek môže vnášať do reálneho prežívania… Napokon, tieto otázky, ako som naznačila v úvode, rezonujú v každej z poviedok. Autorka ich nastoľuje síce ako výsostne privátne, neobchádza však ani spoločenské kontexty, a dáva pri tom jasne najavo, ako vníma pôsobenie trhového mechanizmu na literatúru a tých, ktorí ju tvoria…

     Knižkou Už nepíšete? vstupuje do povedomia slovenského čitateľa (pokiaľ viem) dosiaľ neznáma predstaviteľka súčasnej francúzskej literatúry. Treba oceniť košické vydavateľstva Pectus, ktoré predstavuje  pozoruhodné prózy Laurence Cossé v adekvátnom preklade, a   krátkom čase po ich vydaní v origináli. A tak napriek niekoľkým neustráženým formálnym chybám (najmä neúplné slová) patrí zbierka poviedok Už nepíšete? k literárnym lahôdkam, ktoré sa koncom roka zjavili v našich kníhkupectvách.

Etela Farkašová