Abeceda identity

  • Recenzované dielo

    Chymeros – Stopy vedú do temnoty
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Juraj Búry
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Daniel Hevier začal písať fantasy ságu. Epickú a symbolickú. Táto veta by sama osebe mala stačiť na to, aby si Chymeros svojich čitateľov našiel. Zdá sa však, akoby sa mu to nedarilo. Je to klamlivé zdanie, alebo je kdesi problém?

    Chymeros je autorský projekt, ktorý komunikuje otvorene s čitateľom aj na úrovni textu, aj na úrovni (seba)prezentácie. To je jeho silná stránka, zároveň ale i slabina. Začnime však od začiatku. Chymeros je dvanásťročný chlapec, ktorý akoby nemal identitu. Nesie meno známeho strýka, s ktorým ho všetci porovnávajú. Je vo veku, kedy už o sebe chce rozhodovať sám, no v skutočnosti zaňho rozhodujú dospelí. A tak jedného dňa vybuchne. Jeho pubertálna vzbura sa prejaví kreatívne ako slovná hračka, z ktorej sa vykľuje zaklínadlo. To ho premiestni do fantazijnej krajiny Pravdozeme. Tam musí nájsť a získať (doslova) svoje nové, pravé meno. Je to príbeh o hľadaní identity, na úrovni autorskej poetiky však má „identitu“ pevne danú.

    Chymeros je totiž len prvý diel plánovanej série, ktorej Hevier už pevne určil rozsah, počet strán i kapitol. Táto číselná symbolika je nesmierne dôležitá pre poetiku knihy, ale textu mierne škodí. Tempo či opisy alebo i rozsah dialógov sa tomu občas musia podriadiť, a tak sa udalosti v príbehu síce dejú, ale dejú sa strašne rýchlo a pôsobia povrchne. Našťastie len miestami, lebo Hevier je majster textu a keď prehliadneme občasnú skratkovitosť jeho rozprávania, nájdeme očarujúci príbeh. Pravdozem je miesto doslovnosti, kde ožívajú symboly a prechádzajú sa metafory. Pripomína svety, ktorými blúdila Alica či Atrej. Surreálnosť a obrazotvornosť sú hlavné znaky Hevierovej knihy. Okrem toho je text pretkaný slovnými hračkami a vtipmi.

    Chymeros síce cieli na mladého čitateľa, ale nepovažuje ho za hlúpeho. Adresuje, hrá sa s ním, predkladá mu výzvu. Je naplnený odkazmi, ktoré síce čitateľ nemusí vedieť identifikovať, ale jeho zážitku to neuškodí. Hevier takto vytvoril samostatný svet, no keď jeho fanúšikovia odčítajú narážky, nasmeruje ich na ďalšie diela, ktoré ho pri písaní inšpirovali – hudbu Nicka Cavea, Alicu v krajine zázrakov, poviedky Philipa K. Dicka či diela Chinu Miévilla. Iste, toto všetko mladý čitateľ nemusí obsiahnuť, ale ak sa ku knihe bude vracať, je isté, že mu pri každom novom čítaní ponúkne nový zážitok. Takisto je to sympatické žmurknutie na už skúseného čitateľa, ktoré zabezpečí, že ak ho náhodou nezaujme obsah, zaujme ho látka. Samotný dej tiež trpí jednou slabinou – Pravdozem je nepredvídateľná, a tak si autor robí, čo chce. Aspoň v tomto štádiu rozprávania, čo dosť uberá na napätí. Chlapec – hlavný hrdina – sa ocitá v hrozivých situáciách, ale z nich ho zachraňuje „deus ex machina“, čo môže fungovať u mladšieho čitateľa, nie však u starších.

    Chymeros je teda akčná, symbolická a obrazotvorná kniha. Občas pôsobí skratkovito alebo povrchne, nie je však hlúpa. Každá veková kategória si v nej nájde to svoje. Stavia na bohatej fantastickej literárnej tradícii a je autorsky premyslená a detailne zostavená. Okrem toho sa Hevier usiluje, aby na ňu nadviazali aj iné projekty. Vyzýva svojich čitateľov, aby interagovali s príbehom už počas procesu tvorby, čo sa i na samotnom texte miestami premieta (skutoční detskí čitatelia sú premietnutí do postáv). Je to projekt, ktorý je nesmierne rozsiahly a ambiciózny. Aj v prípade, že neuspeje v plnej šírke, výsledkom bude fascinujúca, surreálna séria kníh. Jej prvý diel síce vykročil do sveta trochu váhavo, no s gráciou.
     
    Juraj Búry