Aj dospievajúci majú právo rozmýšľať

  • Recenzované dielo

    Trinásťroční
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/01
  • Autor recenzie

    Timotea Vráblová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Za posledné roky sa zriedkakedy objavil kvalitný titul pôvodnej tvorby pre mládež. O to viac oceňujem debutový pokus Zuzany Štelbaskej. V poviedkach sa prejavila jej snaha hľadať príbehový materiál zaujímavý predovšetkým hodnotovo, a nie tým, že by sa „marketingovo“ prispôsobovala tomu, čo „letí“ pre túto skupinu čitateľov. Teda aspoň v tomto nepodceňuje adresáta.
     
    Štelbaská už napísala niekoľko titulov pre začínajúcich čitateľov. V nich sa ukázala ako autorka, ktorá hľadá s dieťaťom kontakt. Jej prózy pre deti sú charakteristické tým, že rozprávanie má aj priznanú poznávaciu funkciu. Napríklad v knihe Filipko sa detský čitateľ prostredníctvom rozprávania zoznamuje so životom zvieratiek v lese a pri vode.
     
    Oslovuje problémom
    V istom zmysle preniesla tento postup aj do textov dvoch nových knižiek. Ponúka pútavé témy, ktoré majú potenciál vytvoriť silný príbeh. Nejde jej však o to, aby strhla pozornosť čitateľa na dej, ale na myšlienkový odkaz, z ktorého vychádza a ku ktorému jej rozprávanie smeruje. Osloviť čitateľa témou znamená v jej podaní osloviť ho problémom, ktorý je natoľko závažný, že stojí nielen za „čítanie“, ale aj za úvahu. Týmto spôsobom sa usiluje navodiť v mladých ľuďoch potrebu zaoberať sa témami a hĺbať nad nimi. Ak by sa zdalo, že je to samozrejmá požiadavka pre každé literárne dielo, poznamenávam, že dnes to už, žiaľ, nie je pravidlom, preto som si túto črtu dovolila zdôrazniť.

    Poviedky v obidvoch zbierkach sú žánrovo i tematicky rôznorodé. To umožňuje príjemcom vyskúšať si rôzne typy rozmýšľania a prístupov k textu. A, samozrejme, autorke to ponúka priestor osloviť širšiu škálu adresátov. Za koncíznejšie prepracovanú považujem zbierku Trinásťroční.
     
    Vzdialená budúcnosť aj minulosť
    Jednotiacim v obidvoch zbierkach je princíp „portrétovania“. Štelbaská navodzuje pocit, že si postavy vyberala s osobitým zámerom. Raz jej výber determinuje časové určenie (vo vzdialenej budúcnosti – rok 2157 alebo  minulosti – rok 8017 p. n. l.), inokedy je jej voľba špecifická problémom. Problém jedinca je však vždy prepojený aj s tým, s čím sa vyrovnáva kolektív, komunita (rozdelenie kontinentov po III. svetovej vojne v roku 2157, jeho dôsledky v prírode i v spoločnosti; životný priestor mladého dievčaťa po obsadení dediny Nemcami).

    Svoj zámer portrétovať postavu autorka vyjadruje aj titulom poviedok. V obidvoch knihách názvy indikujú meno hlavných hrdinov a hrdiniek. Pri každom sa uvádza miesto deja a jeho časové určenie. Čas pritom nedeterminuje len rozprávanie udalostí, no je aj významovým akcentom. Napríklad v poviedkach z budúcnosti Štelbaská obyčajne zdôrazňuje možnosť zamýšľať sa nad dôsledkami problémov v dlhodobom horizonte. V poviedke Darina z knihy Trinásťroční takto poukazuje na dôsledky negatívneho vplyvu nevyváženého používania technológií, ktorým spoločnosť prepadla. Mladí ľudia prestávajú vnímať realitu, čím prichádzajú nielen o krásu skutočného prežívania, ale strácajú schopnosť prežiť. Podobne v poviedke Viola zo zbierky Trinásťroční. Spoločnosť po tretej svetovej vojne hľadá nový spôsob života, ktorý znamená návrat k jeho prirodzeným formám a výrazné obmedzenie tzv. technologického progresu. Aj tu časový smer do budúcnosti vytvára priestor pre úvahy nad tým, čo je vlastne progres, čo prináša slepá viera v progres a v rozhodovanie v prospech tzv. pokroku.
     
    Vyprázdnené vzťahy
    Návrat do minulosti je zasa pokusom motivovať čitateľov, aby si vo vzdialených dávnych obdobiach hľadali spoločnú platformu hodnôt a prežitkov a z nej smerovali uvažovanie o súčasnosti.

    Viaceré témy hovoria o súčasných trendoch života. Autorka upriamuje pozornosť na problémy vyprázdnených vzťahov, na komplikovanú životnú situáciu mladých ľudí v rozpadnutých rodinách, na životy dospievajúcich, ktorých rodiny sú postihnuté dôsledkami zmien a hodnotovej nestability v porevolučnej transformácii spoločnosti (Oliver zo zbierky Trinásťroční).

    Hoci ide o náročné problémy, Štelbaská nezaťažuje čitateľa hromadením negatívnych príznakov. V jej rozprávaní sú vždy aj prvky konštruktívnej analýzy a snaha povzbudiť čitateľa, aby uvažoval o tom, čo môže v danej situácii preniesť hrdinu k riešeniu, alebo o tom, čo mu pomôže udržiavať životnú stabilitu.
     
    Schematizmus
    Napriek pozitívnemu tónu mojej reflexie mám k obidvom zbierkam aj vážnejšie výhrady. Autorke sa totiž nepodarilo vyhnúť schematizmu a ani vymaniť sa z neho. Nastolila si ho zámerom a myšlienkovým konceptom poviedok. Postavy sú síce vzornými nositeľmi ideí, no prišli o vlastný život. Vidieť to najmä v poviedkach, ktoré smerujú do časovo vzdialených období – či z minulosti alebo do budúcnosti. Autorka v nich stráca dych, poviedky akoby uviazli v prípravnom štádiu textu, rozprávanie je ešte poznačené hľadaním, ako rozvinúť myšlienkový koncept.

    Napriek výhradám verím, že knihy si nájdu svojich čitateľov. Aj preto, že prirodzenou stránkou dospievania je hĺbanie a hľadanie riešení veľkých problémov.
     
    Timotea Vráblová