Aké je to nebyť

  • Recenzované dielo

    Kráľ hlad
  • Autor recenzie

    Monika Kekeliaková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Po nedávno vydanej básnickej zbierke Márie Ferenčuhovej Imunita (2016) máme v slovenskej poézii ďalšiu básnickú knihu, ktorá neuhýba pred fenoménom smrti, zraneného (u Gavuru najmä uloveného) tela a nebytia. Kráľ hlad takúto poéziu ponúka, navyše ide o verše umelecky vycizelované (až pedantné) a osobnostne pretvorené. Nechýbajú motivické segmenty zádušnej omše, pohrebnej hudby a čierneho voza, pohrebného sprievodu, odprevádzania, odkvitnutých púpav, vína od mŕtveho či správy o nehodách nevinných a reflexia o nanebovzatí.
     
    Gavurov lyrický subjekt hovorí o sebe veľmi často v druhej osobe singuláru a básne až epicky zapĺňa symbolmi pohybu (chôdze, behu, úteku, stúpania, pádu), ktorého nositeľmi sú viaceré postavy. Zbierke však dominujú zvieratá, zrejme aj ako alter egá či alegórie ľudského. Zvieratá autor mýtizuje (pes – Cháron lesov) i sakralizuje (zajac). Touto najnovšou Gavurovou básnickou zbierkou sa navyše prekonávajú mnohé tendencie súčasnej poézie zamerané výsostne na ľudský subjekt. Lyrické pozorovania sa navracajú do prostredia lesa a zvierat, čím sa obohacuje paradigma „lesnej duše“, taká výrazná u R. Juroleka a E. J. Grocha. Gavurov tichý lesný pozorovateľ s bolesťou v kolene a jasnozrivosťou prechádza nejednu z lesných ciest. Les mu však nie je danteovskou alegorickou bludnou odbočkou, ale ani puritánskou temnotou. Brutalizujúce výjavy požierania slabších jedincov silnejšími sa nedémonizujú. V Gavurovej filozofii zbierky je totiž les predovšetkým miestom obradnosti, kde je sebaobetovanie sa zvierat niečím očisťujúcim, zmysluplným a prirodzeným. Je to topos s vlastnou obetnou spiritualitou, ktorý bol civilizovanému a sekularizovanému človeku súčasnosti odňatý, aj preto je vzácne uvedomovať si a autenticky preciťovať túto deficitnosť. Ustavičné zanikanie v lese strieda regenerácia, premena a spása – akoby sa v prírode slávila opakovane „poľná omša“. Zem preto evokuje obetný oltár (báseň Účasť), ulovené zvieratá sú sväté (Spoločná večera svätého zajaca) a víchricou dolámaný dubový les pripomína Kristov druhý príchod (apokalypsu) (Poľná omša). Vo svete ľudí však vládne iná filozofia: „smrti sa treba radšej vyhnúť“, a tak cesty, kadiaľ kráčajú pohrebné sprievody, sú voľné (Pohrebný voz na Calle La Calzada).
     
    Hlad z názvu zbierky je literárnou tradíciou overená nadčasová téma, býva neraz metaforou hľadania vlastnej identity (Knut Hamsun) a duchovných hraníc; zvyknú po nej siahať filozoficky pripravení a osobnostne dotvorení autori. Ak to tak nie je, vie byť floskulou. Gavurovi sa jej darí úspešne vyhýbať vďaka tomu, že v súvislosti s hladom sa problematizuje telesnosť. Pri uvažovaní nad večnosťou, spásou nezabúda Gavura na telo, nemarginalizuje ho a nie je u neho ani poznačené náboženským sentimentom, práve naopak, doterajšia skúsenosť viery akoby prechádzala krízou, lyrický subjekt si uvedomuje, že najmä telo (starnúce) čaká pred prechodom k spáse „pekelný očistec“ (neliečiteľná choroba, ochrnutie, bezvládnosť – Koniec koncov). Gavura tým sčasti pripomína pozoruhodnú poéziu súčasnej americkej poetky Louise Glückovej v zbierke Vidiecky život. Starnúcu hrdinku tu trápi skutočnosť, že ju raz smrť pripraví o telesnú schránku. Tá jej bude chýbať. Je perspektívne, že Gavura v najnovšej zbierke obmedzil zjavné biblické parafrázy len na niektoré básne (napríklad Nežnosti) a posolstvá čerpajúce z Biblie sú striedmejšie, napríklad tie o vyrovnávaní chodníkov, dolín a vrchov v sebe („si tu na to, aby si dával“ – Báseň, ktorú som nemusel napísať). O dôležitosti ticha pred básňou (Ak poézia je sirota ticha) sme už viacnásobne čítali napríklad u Rúfusa, preto básne tohto typu zrejme nezarezonujú.
     
    Oproti niektorým miestam svojej v poradí druhej básnickej zbierky Každým ránom si (2006) sa darí básnikovi v najnovšej knihe nedopovedávať a nebyť popisný v pocitoch. Úplne sa vytratili rodinné biedermeierovské zátišia, aké sme mohli čítať kedysi v básni Porcelán, ale aj tenzívne prežívané pozície muža-otca zo zbierky Besa, ktoré patrili medzi umelecky presvedčivé (Ospravedlnenie otca za všetky budúce bolesti; Hráč; En, Ten, Tiki). Došlo k utíšeniu mnohých vecí a hlasov v prospech úvah o tom, aké to je (a bude) nebyť. Nazdávam sa, že básne s posilnenou mužskou mytológiou nezaujmú v novej zbierke natoľko ako v zbierke Besa, kde navyše pozície muža-otca boli výborne umelecky zvládnuté a zaujímavo demýtizované v nejednej básni. Ak v Bese niektoré texty inšpirované pobytom v zahraničí uzatvárali čitateľa v akomsi intelektuálnom skleníku, ponúkali svojské básnické interpretácie videných malieb a tým dovzdelávali (a azda aj nudili) (Správa zo služobnej cesty v Museo del Prado), v najnovšej zbierke možno badať istý posun. Báseň zo zahraničnej cesty dokáže vtiahnuť aj do tej najobyčajnejšej ulice, všimnúť si diery v plotoch a z pohľadu na pohrebný sprievod vyťažiť nebanálnu pointu (Pohrebný voz na Calle La Calzada). V zbierke Kráľ hlad takmer niet básní typu Oslobodenie Majora Whytea či Einstein píše telegram do Československa, aké poznala zbierka Besa. Zdá sa, že to sú presne tie texty, ktoré si aspoň raz prečíta každý, kto sa už do zbierky začíta, ale viac sa k nim nevráti, hoci sú napísané brilantne. Aj preto v najnovšej zbierke príjemne prekvapia básne typu Nepríčetnosť, a to svojím naturalizmom a expresiou pudovosti, ktorá rozrušuje. Vzácna je zmyslová konkrétnosť tohto textu vzhľadom na signifikantnú racionálnu metaforiku a gnómickosť Gavurových básnických výpovedí. V poézii nebývajú samozrejmosťou verše, v ktorých je pregnantná citlivosť na zvuky, najnovšia zbierka takéto miesta má: „sneh zaškrípe ako sneh, / nie ako rozbité sklo“ (In absentio); „v bezvetrí padal list. / A bolo ho počuť“ (Lesná etuda). Badateľná je aj naďalej rúfusovská dôvera v ticho, ktorá sa nielen tematizuje, ale je živá v prístupe k jazyku. Obrazy sú prehľadné, presné a zdieľne, verš strohý a pointy kultivované.
     
    Gavurove básnické zbierky doteraz uzatvárali texty s túžbou poznať definitívnu pravdu o vlastnom konci. V poslednej básni druhej zbierky lyrický subjekt prosil o metafyzické svetlo („šepni, aké to je na druhej strane“), v poslednej básni zbierky Besa sa o smrti hovorilo bez strachu ako o otváraní dverí, a v poslednej básni najnovšej zbierky je svet po nanebovzatí – bez ľudí, zmyslov a hladu. Ale v tme. Akoby rozum nie vždy bol v jednote s vierou a strácal tak výhľad na svoj konečný cieľ. Ak sa v zbierke Každým ránom si verilo v dušu, ktorá vie premeniť svoj nízky pôvod na vyšší (Potrava) a vstávalo sa z mŕtvych (Každým ránom si), v závere najnovšej zbierky sa po prechode na opačnú stranu neba hovorí o tme, čo vyznieva skepticky.
     
    Fotografia ostreľovača na obálke – nech už je akokoľvek parodizačná, provokujúca azda k otázkam o nebytí či významovo anticipujúca a sebapotvrdzujúca, akosi nadbytočne upriamuje na autora a tým determinuje, keďže vo vnútri zbierky sa básnikova intimita, sugestívnosť výpovede dostatočne posilňuje miestopisom a datovaním na konci každej básne, rovnako reportážnosťou. Obálku preto vnímam ako determináciu na úkor univerzálnejšej tváre. Fotografiami v zbierke sa zasa nadbytočne dokumentuje.
     
    Monika Kekeliaková