Ako prežiť albánske pondelky

  • Recenzované dielo

    Pondelok v siedmich dňoch
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Oľga Gluštíková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Koľko albánskych básnikov alebo poetiek poznáte? To je samozrejme iba rečnícka otázka, na ktorú nemusíte odpovedať. Siahnuť môžete napríklad po zbierke básní od priekopníčky albánskej poézie Luljety Lleshanaku (1968) s názvom Pondelok v siedmich dňoch.

    Ako vznikol názov knihy, môžeme iba špekulovať. Isté však je, že autorkin životný príbeh je plný takýchto albánskych pondelkov. „V Albánsku sa všetko udeje v priebehu 24 hodín. Každý deň musíš postaviť nový dom. Dom, ktorý bude pravdepodobne v ten istý večer zbúraný,“ hovorí o mentalite svojho národa. Pre politické názory jej rodiny (ktoré sa priečili hodnotám komunistickej diktatúry Envera Hodžu) strávila dlhé roky v domácom väzení. Režim jej v 18-tich rokoch zakázal študovať, a tento zákaz trval až do pádu totality v roku 1992. Nútená práca na farme, v továrni na konzervy, vo fabrike na koberce, vypočúvania... To všetko sa dialo pre odbojársku minulosť jej rodiny a Luljeta patrila už k tretej generácii potrestaných a prenasledovaných, čo sa odzrkadľuje aj v jej poézii. Lleshanaku nám servíruje veľmi svojské videnie sveta, v ktorom sa zomiera na utrpenie, kde ľudia odpovedajú na otázku otázkou, kde sa popiera evolúcia a kľúčom k existencii je najmä horkosť. V básňach sa často pýta na pravdu a pozerá sa smerom do minulosti i do budúcnosti.

    „Pondelok v siedmich dňoch sa odohráva v malom meste na úpätí hory, kde som vyrástla,“ vysvetľuje autorka v závere knihy. Jej verše sú veršami o živote v mestečku i na vidieku, s ilúziami i dezilúziami, sú plné existenciálnych kríz a zároveň mnohých svetlých originálnych momentov. Britský spisovateľ, prekladateľ a kritik Peter Constantine označil básne tejto albánskej poetky za originálny hlas. Jej poéziu nevidí v priamom spojení s poetickými štýlmi v Amerike, Európe, s albánskou poéziou, ani s poéziou vo zvyšku sveta. Možno jediné, s čím je Lleshanaku spätá, a na čo je v poézii bytostne naviazaná, je osud rodu, jednotlivcov i národa. „Nechávam cezo mňa prenikať hlasy troch generácií Albáncov, ktorí možno nahlas mysleli, no prehovoriť nemohli,“ priznáva v knihe. A hoci cíti silnú generačnú previazanosť, prediera sa cez ňu obrovská túžba po zmene a pomenúva zároveň určitú neschopnosť nastoliť ju: „Môj otec, jeho otec a predtým tamtoho otec / sa nepokúšajú nič zmeniť / a ani neodmietajú nič zmeniť“ (s. 52). Viditeľná je i túžba lyrického subjektu po progrese a odlíšení sa od predošlých generácií vo svojej rodine: „Sme tri matriošky zoradené podľa veľkosti. / Ja som posledná – / tá, ktorá sa nedá otvoriť“ (s. 31). Autorka napokon po páde režimu vyštudovala albánsku filológiu a dnes pôsobí ako novinárka, prekladateľka a výskumná pracovníčka.

    Prekvapivé a inovatívne. Týmito slovami bývajú označované verše Luljety Lleshanaku. Čitateľa môže v knihe zaujať mnoho aspektov. Za jeden z najpozoruhodnejších možno označiť tušenie a zobrazovanie tela v jej poézii. Autorka často využíva redukciu tela na zdôraznenie vážnych situácií: „myslím, že som len chrbtica“ (s. 37), prípadne „dvadsať nechtov leží na stole (s. 65)“, alebo „s jedným uchom položeným na koľajnici“ (s. 48). Ak je vo veršoch telo prítomné, buď degeneruje (napr. rozpína sa) či dokonca metamorfuje (z tiel sa stáva architektúra). Často však telo iba tušíme, zobrazované je v podobe tieňa, dokonca neviditeľné – „abstraktnejšie než kedykoľvek predtým“ (s. 22), prípadne sa autorka pýta na jeho podobu: „v tme hľadá svoju podobizeň“ (s. 76). Na záver by som povedala asi toľko, že Luljetina poézia je diamantom, ktorý bol vybrúsený krutým režimom a ťažkým životom. Jej tvorba je dôkazom toho, čo všetko možno vytvoriť v negatívnom priestore. Je to vzácny albánsky endemit.
     
    Oľga Gluštíková