Ako si porozumieť s literatúrou - Zora Prušková

  • Recenzované dielo

    Ako si porozumieť s literatúrou
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2016/12
  • Autor recenzie

    Veronika Rácová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Ako si porozumieť s literatúrou / Zora Pruš-
    ková / Literárne informačné centrum 2016
    Tvorivý a výskumný
    záber literárnej te-
    oretičky a kritičky
    Zory Pruškovej sa
    primárne orientuje
    na diela slovenských
    autorov a autoriek
    dr uhej polovice
    20. storočia. K tomu-
    to časovému vyme-
    dzeniu sa už samot-
    ným názvom vzťahuje aj jej publikácia Keď si
    tak spomeniem na šesťdesiate roky (1993, 2008),
    venovaná tvorbe Dominika Tatarku, Vincenta
    Šikulu, Jána Johanidesa, Dušana Mitanu, Dušana
    Kužela či Pavla Hrúza. Pruškovej hlavný vedecký
    záujem je však zacielený na dielo Rudolfa Slobodu,
    rovnomenná monografi a autorke vyšla v roku
    2001. Intelektuálne znepokojenie, ktoré majú
    Slobodove (no nielen) texty potenciál vyvolať,
    sa javí byť aktuálne aj v najnovšej knihe Ako si
    porozumieť s literatúrou s podtitulom Niekoľko
    poznámok o vzťahu medzi autorom, rozprávaním
    a žánrom v modernej próze.
    Literárnovedné štúdie a recenzie tvoriace túto
    knihu už autorka publikovala v odborných časo-
    pisoch, vedeckých monografi ách či zborníkoch
    (výnimkou je štúdia Prázdne miesta v texte alebo
    fyziognómia písania podľa Alty Vášovej). Kniha tak
    sceľuje a sumarizuje Pruškovej vedecké úsilie
    rámcované rokmi 1993 až 2015. Jazyk a štýl, akým
    sú jednotlivé štúdie písané, podmieňuje práve
    fakt, že boli predtým uverejnené v odbornej tlači
    – kniha, ktorá narába i so spojením spoluúčasť
    čitateľa, nie je určená širokému spektru laických
    recipientov, zameriava sa skôr na užší okruh tých,
    ktorí sa literatúre venujú profesionálne a majú
    s danými autormi vlastné čitateľské skúsenosti,
    teda snažia sa porozumieť si s ich textami a v rôz-
    nej miere sa zamýšľajú nad problémami, ktoré
    autorka odkrýva.
    Použité spojenie porozumieť si s textami nie
    je náhodné. Prušková sa usiluje vymedziť čítanie
    ako proces, v ktorom by primárne malo prichá-
    dzať k porozumeniu si s literárnym textom, s lite-
    ratúrou v zmysle dialógu, súčasťou ktorého môže
    byť (a často je) i pochybnosť, váhanie, neistota,
    polemika, aj (na prvý pohľad) pasívne vydanie sa
    mu napospas a podobne. Sama autorka to zdôraz-
    nila hneď v úvode, kde sa priznáva k motiváciám
    a podnetom vedúcim k uvažovaniu o literárnych
    textoch, medzi ktoré patrí naznačená „demon-
    štrovaná neistota v úsudkoch“ (s. 7), neraz aj zo
    strany ľudí, ktorí sa myslením o literatúre živia.
    No ako ďalej uvádza, bez tohto „elementárneho
    pnutia rafi novane zaodetého do gnozeologickej
    alchýmie neporozumenia, nedorozumenia alebo
    len jednoduchej (ale nesmierne dôležitej) intuície,
    ktorá na konci čitateľovho pohybu textom kon-
    štituuje približný celok možnej výpovede, žiadne
    produktívne čítanie textu nie je možné“ (s. 8).
    Kniha je rozdelená do troch častí. Hlavné
    miesto v prvej, nazvanej Semiotické modely autor-
    stva, patrí premýšľaniu nad literárnymi textami
    Rudolfa Slobodu, okrajovo Pavla Vilikovského
    a Jána Johanidesa. Ďalšia časť Autor ako žáner je
    širokospektrálnejšia, prináša okrem pohľadu na
    Slobodu aj texty Alty Vášovej, Leopolda Laholu,
    Juraja Špitzera, Dominika Tatarku či Dušana Ku-
    žela. Ako napovedá jej názov, predmetom záujmu
    sú tu okrem iného autormi zvolené žánre a žán-
    rové postupy. Posledná časť Autor v skupenstve
    textu akcentuje autobiografi cké texty s nežánro-
    vou štruktúrou a venuje sa Alte Vášovej, Jurajovi
    Briškárovi a opäť i Rudolfovi Slobodovi.
    Problémové okruhy vo vybraných prototextoch
    zrkadlia autorkino bádateľské zaujatie fenomé-
    nom autorstva a literárnych žánrov. Poukazuje
    v nich napríklad na rozličnú mieru naratívnej
    identity, autorskej referenciality, na variabilné
    možnosti autobiografi ckého písania. V tejto sú-
    vislosti rozpoznáva dva základné varianty au-
    tobiografi ckých textov – priznané, semioticky
    modelované texty autobiografi ckého písania
    a biografi cky motivované texty s nulovou stopou
    priznaného autorstva alebo texty odkrývajúce
    ďalšie možnosti autorskej semiózy (s. 9 – 10).
    Dotváranie viacrozmerného obrazu vyselekto-
    vaných literárnych textov by nebolo možné bez
    čiastočného teoretického ukotvenia skúmaných
    fenoménov (aj s podporou zistení autorov ako
    W. Iser, H. R. Jauss, H. U. Gumbrecht, Ph. Lejeune,
    R. Lachmann, A. Nünning, R. Barthes, M. Petří-
    ček, P. Zajac, M. Šútovec a ďalší). Nebolo by možné
    ani bez interpretačného zanietenia pri mapova-
    ní zvolených tém, motívov, žánrových premien
    a autorských stratégií či bez (aspoň parciálneho)
    zohľadnenia širšieho dobového kontextu, toho,
    aký vplyv mali na dané textové štruktúry a ich
    charakter (v najširšom zmysle) sociálne, historic-
    ké alebo kultúrne premeny a okolnosti. Okrajovo
    si teda autorka všíma aj dobové kódy a to, aké
    z nich pre literatúru vyvstali dôsledky (napríklad
    opätovné žánrové či tematické rozpohybovanie
    autorských poetík v 60. rokoch 20. storočia, text
    ako „proces, akt, gesto, intencia voči realite“,
    s. 57 a podobne).
    K základnej línii/myšlienke svojej knihy – sna-
    he o porozumenie si s literatúrou, ale aj k presahu
    tohto vymedzenia – sa priliehavo vyjadrila v štú-
    dii o novelách Leopolda Laholu: „Text, poznačený
    inakosťou, ostro vedenou hranicou medzi estetic-
    kým očakávaním a konkrétnym čítaním, utvára
    ruptúru, sklz, posun, trhlinu v autenticite nášho
    bytia mimo textu a situuje nás k alternatívnej
    existencii s textom a pre text. Privilégium iniciač-
    nej pozície voči čitateľovi však nemá akýkoľvek
    náhodný text, aj na účely interpretácie si takýto
    text vyberáme nenáhodne, intuitívne pociťuje-
    me, že rozkoš interpretácie podmieňuje zážitok
    presahu, entropie a ambivalentne pociťovanej
    spriaznenosti“.
    Kniha Zory Pruškovej je aj v intenciách tohto
    konštatovania zaujímavým príspevkom o žán-
    rových podobách auto/biografi cky signovaného
    písania a miere spoluúčasti čitateľa na dotváraní
    kľúčových prozaických diel 20. storočia.