Ako si získavať ľudí a speňažiť poéziu

  • Recenzované dielo

    Metrofília
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Autor recenzie

    Viliam Nádaskay
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Nemám účet na Instagrame. Keby sa texty prezentované na ňom ako poézia nevydávali knižne, ani by som nevedel, že v súčasnosti sa tvorí literárna forma, ktorá sa vznešene nazýva instagramovou poéziou. Pre vytvorenie obrazu som bol nútený túto platformu trochu preskúmať. A zistil som, že hľadať umeleckú hodnotu v týchto aktivitách je zbytočné. Preto sa pokúsim opísať spravidla osobitosti tohto fenoménu. Ku kvalite jednotlivých textov sa vyjadrím v konkrétnych recenziách.
     
    V prvom rade krátka faktografická charakteristika instagramovej poézie – ide o texty v rozsahu, ktorý dovolí veľkosť obrázku, sprevádzané grafickou úpravou písma a pozadia, spravidla na spôsob textu napísaného na písacom stroji. Obrázky dopĺňajú popisy a hashtagy. Toľko k úplnému základu. Príznačnými atribútmi textov je kondenzovanosť, predstieraná hĺbka a závažnosť výpovede a až alarmujúce zameranie na tému lásky a vzťahov. Azda najznámejšie meno v súvislosti s tvorbou prezentovanou na sociálnych sieťach je v súčasnosti Rupi Kaur, indicko-kanadská autorka, ktorej knižný debut Milk and Honey (2014, v slovenčine Mlieko a med, Lindeni 2018) vytvoril akýsi model takéhoto typu tvorby (platí pre ňu všetko vyššie uvedené).

    Nebude reč o digitálnej literatúre. Hoci instagramová poézia pod ňu de facto spadá, nijako umelecky inovatívne nevyužíva možnosti, ktoré ponúka digitálna technika a ktoré robia digitálnu literatúru špecifickou. Internet umožňuje neporovnateľne rýchlejšiu a dynamickejšiu komunikáciu ako tlačené médiá. To platí aj pre literatúru, a to je pre instagramových autorov a autorky výhodné, pretože nepotrebujú čakať na knižné či časopisecké vydanie svojho textu, dokážu to aj svojpomocne na masovo využívanej platforme. Zároveň sa dočkajú takmer okamžitej reakcie, zväčša v podobe strohých komentárov alebo srdiečok (v prípade Facebooku „páčikov“) alebo sa dokonca môžu rovno obrátiť na svoje publikum s nápadmi na tvorbu. Jednotlivé texty (či posty) môžu mať tak enormný dosah, akému sa tlačená literatúra jednoducho nemôže rovnať.
     
    „Akú váhu má jeden instagram?“
    Metrofília / čistá duša / Vydavateľstvo Slovart 2018
    Odbočím najskôr k instagramovému profilu čistá duša. Texty na ňom publikované sa odlišujú od tých knižných – stretáme sa tu s fragmentami, občas s aforistickým nádychom. Častejšie však ide o izolované slovné spojenia či vety na tému lásky, vzťahov a (skoro obdivuhodne často) pondelkov alebo iných dní v týždni, pre ktoré je nosná hra so slovom. Kým pôvodné texty na Instagrame využívali okrem emotikonov a pozadia aj vizualitu písma z písacieho stroja, romanticky konotujúceho spisovateľstvo, v knihe ostáva čitateľ zameraný na samotný text a všetky významy hľadá jedine v ňom.

    Nie je to ťažká robota – textov je mnoho, sú však minimalistické. Ich minimalizmus spočíva nielen vo forme, v úspornosti slov a priestoru, ale najmä v úspornosti významov. Témy lásky a vzťahov sa v zbierke vyskytujú najčastejšie. Pritom sa nedá nevšimnúť ich dvojpólovosť: na jednej strane s melancholickou a idealizujúcou túžbou po láske, na druhej s pocitom nemožnosti lásky z jej častých zlyhaní: „ľúbim ťa / a ty ma / nerád / vidíš. // ľúbim ťa, / aj keď ma / nenávidíš.“ Táto modalita sa miestami zosilňuje do polohy strachu či až paranoje: „radšej sa stokrát / utopím, než by / som ťa mal raz / nechať plávať“; „každú noc si / líha sama. // skrátka, / má strach, // že s každým / zlyhá.“ Niektoré texty obsahujú istú formu odstupu – ten pritom nie je prirodzený, nie je to odstup času a skúsenosti, ale násilný, zapierací odstup (na princípe „ak sa budem tváriť, že je to v poriadku, bude to v poriadku“): „a ak sa ti opäť / zmieni // o tom, že sa konečne / zmení, // never! // never ever“. Ďalšou odlišnou modalitou sú aforistické, „citátové“ texty s naivnými metaforami, rovnako na tému vzťahov: „si hudba, na ktorú / neviem tancovať“; „som bestseller, / ktorý si / nedočítal“.

    Svoje myšlienky čistá duša podáva priamo: nemožno tu hovoriť o umeleckej metaforike či subtílnosti, nevyvíja snahu o viacrozmernosť textov. Taktiež je zarážajúce, že napriek masívnemu využívaniu slovných hračiek, ktoré sú prakticky najjednoduchší spôsob rozširovania významu v poézii, ostávajú texty monotónne a chudobné. Kalambúry založené na rovnakom koreni slova, zámene či výmene písmen v slovách, posune zaužívaných slovných spojení a frazeologizmov a gramatických rýmoch nijako nenadchnú – originálne môžu prísť človeku, ktorý nemá príliš silný kontakt s umeleckým písaním. V lepšom prípade sú tieto hry so slovom len násilné („neviem pekne maľovať. / zato viem pekne milovať. / a tak sa miesto diel, dotýkam / tiel“), v horšom prípade hlúpe („ako veľmi bolí / spomienka na / veci, čo už boli?“), ba dokonca generujúce nezmysly („máš lásky / po okraj, / tak trochu / pookraj“). (Tento text sa vyskytne v knihe aj druhýkrát so zmenou posledného slova na pookrej.)

    Kalambúry typu „čím som si / to všetko / zasúložila?“ napokon signalizujú ešte jednu veľkú tému tejto knižky: sex, resp. erotika. Tá kontrastuje s lamentovaním o láske – odrazu sa od melanchólie presúvame k tónu sexuchtivému a lascívnemu: „márne / čakám na toho, // čo dokáže vypáčiť môj / pás čudnosti“; „ako mám / byť z teba / vlhká, // keď si taký / suchár?“. Keď si človek uvedomí, aké rôzne a nespojité polohy a modality sa v knihe vystriedajú, od extatickej, oslavujúcej lásku a milovanú osobu, cez hravú sexuálnu, nadľahčenú, melancholickú, depresívnu až po paranoickú, nadobudne pocit, že takú náladovú knihu nepísal jeden človek, ale skupina marketérov a copywriterov. Tento pocit umocňuje aj za normálnych okolností nepríznakové striedanie pohlavia prehovárajúcich subjektov. Z autorského hľadiska je to logické: spomenuté nálady pozná spravidla každý človek, preto sa s nimi dokáže ľahko stotožniť väčšia čitateľská základňa, tobôž ak sa rodovo nevyhrania.

    Ešte jedna odbočka: filozof Slavoj Žižek vo videu Our Fear of Falling in Love vysvetľuje fixáciu na lásku ako iluzórny bod ústrednej zmeny v živote človeka – všetky udalosti pred zamilovaním vnímame ako zákonite smerujúce k nemu a k idealizovanej osobe. Táto radikálna zmena je zároveň zdrojom strachu, kvôli ktorému človek nie je schopný zamilovať sa. Iróniou (nechcenou) je, že sama čistá duša odkazuje na tento pocit: „prečo ľudia, / po tom, čo sa // zaľúbia rýchlo, / pomaly zahubia // všetko, / čo bolo /predtým?“, „povedala si ‘zbohom’ / a odvtedy som / bez bohyne“; „odkedy nie sme spolu, / život je skutočný horor. // tak si predstav, že včera / som videl pozostatky teba, // ako sa vodia za ruku / s nejakou príšerou. // – veríš na život po láske?“. Toľko k bipolárnosti textov čistej duše, lavírujúcich od nezdravej fixácie na lásku k lamentácii nemožnosti lásky.

    Metrofília je síce zlá kniha, nie je to však katastrofa pre slovenskú literatúru. Samozrejme, aj publikácie ako táto sú jej časťou, tou, ktorá rýchlo zapadne prachom a o pár rokov si na ňu nikto nespomenie. O to viac, keď má svoju pominuteľnosť už zakódovanú z podstaty hocičoho, čo sa mihne na sociálnej sieti. Avšak peniaze to zarobí, verný fanúšik/follower si predraženú knihu kúpi, dopraje si aj tričko či obal na iPhone z oficiálneho „merchu“. Skrátka, konečne niekto našiel spôsob, projekt, ako dobre zarobiť a zároveň ho nazývať poéziou.
     
    Neznesiteľná ľahkosť publikovania na sociálnych sieťach
    Samoláska a spolulásky / Šimon Ondruš / Ikar 2018
    Veľa z toho, čo som napísal o knihe Metrofília, môže spoľahlivo platiť aj pre knihu Samoláska a spolulásky „pouličného básnika“ Šimona Ondruša. Vznikla na základe profilu Slovník cudzích snov na Facebooku a Instagrame, cez ktorý autor publikuje svoje textové útržky. Okrem písania krátkych básní na zadané slová na rôznych akciách a festivaloch sa taktiež zaoberá formou, ktorú nazval „livestream poetry“, čiže písaním textov na želanie cez živé vysielanie na Facebooku. Texty sprevádzajú hashtagy, ktorými autor potvrdzuje svoje autorstvo a poetickosť: nechýbajú instapoetry, livestreampoetry, zivabasen či kalambur (aby čitateľovi náhodou neušiel tvorivý princíp).

    Podobne ako čistá duša (a v podstate všetci ostatní „instapoeti“) aj Ondruš svoje texty na sociálnych sieťach vizuálne štylizuje do estetických útržkov papiera, zápiskov písaných na písacom stroji. A podobne ako pri predošlej knihe, aj v tejto sa od tohto vizuálu upustilo – kniha obsahuje trojveršia (niekedy dvojveršia) s odlišným typom písma a pomerne nevkusné ilustrácie, ktoré v duchu prázdneho minimalizmu vhodne dopĺňajú text.

    Ondrušove textíky sú rovnako určené na bleskovú spotrebu nielen vďaka svojmu rozsahu, ale aj vďaka jednoduchosti, priamočiarosti a nenáročnosti. Minimalistická poézia (ako napríklad haiku) zväčša vyžaduje schopnosť obsiahnuť v niekoľkých slovách širší okruh významov, napríklad cez zameranie na vhodne zvolený detail, metaforu, metonymiu atď. V dotyčných textoch o tomto nemôže byť reč. Ondruš predostiera kratučké texty založené na variovaní slov s rovnakým slovotvorným základom, prípadne s homofónnym základom, opiera sa často o podobné znenie slov s občasnými významovými posunmi, homonymá, rovnako aj o ustálené slovné spojenia a frazeologizmy a umiestňuje ich vedľa seba. Niekde mu to vyjde aspoň trochu a autorove povestné kalambúry môžu vyčariť nejaký ten úsmev na tvári: „Na to si mäkký. / Nie som. / Tak mi to potvrď.“ Väčšinou však jeho kalambúrová snaha zlyháva a skôr iba časuje, skloňuje a odvodzuje „Podotýkam, že sa ma to dotklo. / Ani som sa ťa nedotkol. / Ale týka sa ťa to“; „Za čo ma pokladáš? / Za poklad“. V iných prípadoch sú texty ako prepisy z konverzácie bez hocijakého významového posunu: „Ešte sa nepoznáme. / No máme k sebe blízko. / Čím ďalej, tým viac“; „Potrebujeme čas. / Daj mi chvíľočku“.

    Tieto výtvory sú relatívne znesiteľné, kým ešte dávajú zmysel a sú aspoň koherentné a logické, ale ani to autor nedokáže vždy dodržať: „Prečo si to urobil? / Len tak. / Len tak ďalej“; „Áno máme. / A nie máme? / Mámenie“; „To ti trvalo. / Vidíš, aká si vytrvalá. / Tak na tom trvám!“; „Pripusti si to. / Ty si odpusti. / Pusti hudbu“. Vzniká tak nonsens, ale nie hravý či ironizujúci, ale nechcený, spôsobený neschopnosťou autora zrozumiteľne vypovedať. Kým pri čistej duši šlo aspoň o vyabstrahovanie myšlienky do priamočiareho prvoplánu, aby sa čitateľ nemusel namáhať myslením, tu sa niekedy nenamáha myslieť ani autor. Okrem častej formy dialógov a typického veršového radenia sa však o Ondrušovom písaní nedá povedať vôbec nič na margo témy, azda okrem toho, že by texty mali byť o vzťahoch (čo sám autor naznačuje tým, že je kniha „venovaná vzťahom“). Ondruš má skrátka rád slová a rád sa s nimi hrá, ale nie je to hra ani konštruktívna ani deštruktívna, je to hra, ktorá baví len autora, ktorý sám nevie, prečo sa hrá. Táto amorfnosť textov napokon činí delenie knihy do kapitol nezmyselným, keďže nie je jasné, podľa čoho autor texty vôbec delil.

    Azda jediná vec, ktorú možno autorovi pripísať k dobru je, že jeho texty na rozdiel od predošlej zbierky pôsobia vďaka svojej hravosti v akomsi zvrátenom zmysle úprimnejšie a spontánnejšie. Znesiteľnosť je však asi najvhodnejšie meradlo, aké som bol schopný si zvoliť pre hodnotenie týchto textov, ktoré momentálne viac patria do sféry rýchleho konzumu na sociálnych sieťach.
     
    Pár zmierlivých slov na záver
    Instagram ako platforma rýchlej masovej konzumácie dovoľuje vytvárať textové jednohubky, ktoré majú svoje miesto vo svojom veľmi špecifickom priestore tej-ktorej sociálnej siete. Vynesením z tohto priestoru sa menia. Pomôžem si príkladom: pripomína to pokus vytvoriť dvojhodinový kompilát najzábavnejších mačacích videí na internete a uviesť ho do kín ako celovečerný film. Nie je na tom v podstate nič zlé a nemorálne, niečo takéto vytvoriť a ani ísť sa na to pozrieť, rezonuje tu však otázka: načo to vôbec vzniklo? Tu stoja za zmienku napríklad zbierka zobraných facebookových statusov Michala Beleja Smútok v srdci, falafel v placke (2017) alebo zbierka poézie youtubera Petra „Expl0iteda“ Altofa Nie som básnik (2016). Na nich dobre vidno ďalšiu možnú motiváciu takejto tvorby, a síce skĺbiť túžbu vydať knihu a zároveň radikálny egocentrizmus autora, ktorý usúdi, že sama jeho existencia je dostatočne pozoruhodná na vydanie knihy. Ak nič iné, takéto bizarnosti aspoň zaznamenávajú naladenie a životný pocit generácie viac a inak, ako by asi chceli.

    Azda dôležitejšie ako samotné texty je pre instagramovú poéziu vytvoriť si vhodne svoju značku a vedieť ju šíriť a predávať, napríklad pomocou hashtagov (v zásade hypertextový nástroj, ktorým si autor svoje dielo dáva podľa ľubovôle do kontextu, do ktorého chce) pri svojich postoch. Najlepšie to zrejme zvládli zhodnotení autori – dokázali presvedčiť vydavateľstvo, že ich projekt bude rovnako úspešný aj po vytrhnutí zo svojho prirodzeného média.

    Rozobraté texty a kontext, ktorý ich obklopuje, pripomína situáciu z čias normalizácie, kedy poézia nachádzala uplatnenie v hudbe, inom médiu, ktoré si dokázalo vytvoriť väčší dosah a oslovovať širšie publikum. Paralelu pritom nájdeme aj v rámcoch kvality. Síce je pravda, že na stvorenie piesňového textu treba mať isté veršovacie schopnosti a zmysel pre zhudobnenie, avšak i tak mnoho týchto textov nezašlo ďalej ako za podobu normalizačného popu, určeného na učičíkanie más a finančné zaopatrenie textára a hudobníkov. Totožnú funkciu teraz plní poézia sociálnych sietí, hoci s odlišnou mechanikou generovania zárobku, cez iné médium a bez potreby ovládať aspoň základy umeleckého písania – zato je pri nej potrebné vedieť si presne zadefinovať cieľovú skupinu, jej hodnoty a chúťky. Dal by sa nazvať kapitalistickou pop poéziou, ak by skutočne šlo o poéziu. Budem však fér a uznám, že rovnaký proces vulgarizácie za účelom zárobku prebehne zákonite v každej umeleckej forme. A pre poéziu sa v tomto smere ukázalo byť produktívnym kondenzovanie formy pre ľahkú zábavu a masové šírenie cez ľahko dostupné sociálne siete, ktoré dokážu dostatočne podnikavému jedincovi zabezpečiť relatívne vysoký finančný obnos.

    Texty autorov zo sociálnych sietí vydané knižne nemajú žiadnu pridanú hodnotu po prenesení na iné médium, ostávajú stále iba útržkami, ktoré sa majú rýchlo spotrebovať. Práve to je na ich prenose na knižné médium to najhoršie – rozpor medzi ich neskrývanou spotrebnosťou a trvácnosťou knihy. Rozdiel oproti populárnej/žánrovej literatúre je ten, že tá sa aspoň dá kvalifikovať ako literatúra, kým instagramová poézia (v súčasnej podobe) nie je ani pri dobrej vôli poéziou. Na ňu nestačí pseudohĺbka, vydeľovanie textu do veršov, sterilné a neoriginálne slovné hračky, pripomínajúce copywriterskú rozcvičku. O minimalizme tu možno hovoriť nie ako o umeleckej metóde, ale ako o schopnostiach autorov, ktorí sa na nič lepšie nezmohli. Možno príde deň, kedy sa na sociálnych sieťach začne tvoriť hodnotná literatúra, dovtedy by som bol veľmi opatrný s označovaním týchto bizarne zlých počinov ako poézie.

    Na úplný záver subjektívny pocit: čítanie týchto textov bolo útrpné. O mnohom vypovedá aj fakt, že sa mi lepšie písalo o okolnostiach tvorby a jej kontextoch ako o samotných textoch. Čiže: načo to vôbec vzniklo?
     
    Viliam Nádaskay