Ako som sa stal mudrcom - Rudolf Sloboda - Rozprávania zasväteného predškoláka

Rozprávania zasväteného predškoláka

  • Recenzované dielo

    Ako som sa stal mudrcom
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/16-17
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Rozprávania zasväteného predškoláka

    Rudolf Sloboda: Ako som sa stal mudrcom, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010. Ilustroval Tomáš Klepoch

    Rozprávačský hrdina knihy Rudolfa Slobodu, predškolák Janko, ktorý sa v každom zo štyridsiatich textov (autorských rozprávok či poviedok) pochádzajúcich z roku 1987 stáva čoraz väčším mudrcom, sa vôbec nevymyká z textúry slobodovských dospeláckych kreácií. Veď v narastaní konta jeho rozprávačskej skúsenosti zaťažujúcej detského hrdinu a určenej detskému recipientovi priam názorne vidno jednak to, z akých zázračností sa skladá Slobodovo rozprávačstvo, jednak to, prečo je polčas rozpadu jeho estetickej aktuálnosti oveľa vyšší ako býva u iných prozaikov či autorov píšucich pre deti. O Slobodovi sa totiž všeobecne vie, že hoci jeho knihy možno rátať na desiatky, „celý život písal jednu knihu“. Je to kniha o modernom mudrlantovi, ktorého skepsa dosiahla takú úroveň, že mu neostalo nič iné, len spisovať inventár tohto sveta a skladať ho do kombinácií tvoriacich nepravdepodobné galaxie vo vesmírnom rozložení pocitového spektra moderného človeka.

    Onen predškolácky mudrc napríklad v úvodnej poviedke Ako sa volám odpovie tete zvedavej na jeho meno a pýtajúcej sa, či nemá jazyk, tak, že svojím veľkým jazykom oblizne zmrzlinu a už sa na tetu nepozrie. Teta sa usmeje na mamu a malý mudrc sa teší, že si všetci porozumeli, ale aj z toho, že sa teta nedozvedela, ako sa volá. Veď v tom to je: Slobodove postavy vedia všetko, len ich identita zostáva tajomstvom. V ich vesmíre vládne akýsi iróniou nabitý mier, v ktorom sú všetci šťastní i nešťastní. Adept múdrosti Janko rozpráva o matke, otcovi, strýkoch, kamarátoch a dievčatách, rozpráva o chlapčenských realitách, snoch a hrách a rozpráva tak pekne, že storočnej babke sa zrazu zdá, že je dievčatko. Ten mier je tam vždy, aj keď sa dopredu vie, že keď kamarát Vinco narastie, „určite odíde z domu,“ lebo sa pre robotu nemal kedy hrať, a že so zábavným strýkom Rudolfom nie je všetko s kostolným riadom a má „všetko nakrivo“, lebo je starý mládenec. Ten mier je tam aj preto, že celý svet sa zmestí do Devínskej Novej Vsi, do jej pieskov, skamenelín, hlín a borovíc, vôd Moravy, záhrad a prímestskej dedinskosti, kde sú ľudské vzťahy viditeľnejšie a priezračnejšie, kde možno stretnúť živého podkúvača, obuvníka či tehliara a kde možno v noci nazbierať svietiace bylinky. Ten mier je tam tiež preto, lebo je tam humor, írečitý, trocha záhorácky pristrihnutý, osobitý a autentický. Aj ním akoby chcel Sloboda svojim detským čitateľom neodvolateľne odkázať, že ani slovom sa všetko nekončí, že za slovom môže byť ešte všeličo, a že to môže byť oveľa dôležitejšie ako samé slovo. Presnosťou v pomenúvaní odomkýnajúcou skryté komnaty jazyka Sloboda zasväcuje, vábi a ošarmuje. Jeho vábničkou na detského čitateľa je presný strih vety, zrozumiteľná formulácia, studničnočistá štylizácia. Aj keď sa tu rozpráva o veciach, čo sa pomaly strácajú a možno už ani neexistujú, v svete vytvorenom slobodovským zázračným rozprávačstvom všetko nanovo ožíva a dostáva svoju patinu i modernú ľahkosť. Ani po vyše dvadsaťročí od vzniku týchto rozprávkových textov nemusíme mať dojem, že z nich niečo vyprchalo, stopornelo, zhavranelo. Všetko je v nich také, aké má byť: presné, jasné, veselé a tajomné.

    A podporujú to i ilustrácie Tomáša Klepocha, rovnako hravé a zmyselne rozpohybované ako Slobodove texty.

    Alexander Halvoník