Aktuálna variácia dávnej témy

  • Recenzované dielo

    Pogodowitz
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Vladimír Barborík
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V tradičnom sujete návratu domov sa často opakuje nespoznanie („prišiel k svojim a oni ho nespoznali“). Nájdeme ho v Biblii, u Homéra (Odyseus), opakuje sa v baladách i v modernej literatúre. Je to vďačná zápletka, otvorená tak šťastnému, ako i tragickému rozuzleniu, možné východisko existenciálnej reflexie (Camusovo Nedorozumenie). Nápadito rozvíja a aktualizuje tento motív Maroš Krajňak vo svojej štvrtej próze Pogodowitz.

    Ide o súčasný variant návratu, ktorý ním je aj nie je, o návrat sprostredkovaný informačnými technológiami. Protagonista, podľa ktorého je kniha pomenovaná, sa z nekonkrétne globálneho „pohodového“ sveta vracia do rodiska, na konkrétne neprívetivú slovenskú dedinu, ale práve tak, aby ho rodáci spoznať nemohli. Vracia sa človek, ktorý je takpovediac za vodou (možno zemepisne, určite existenčne) a nemusí už robiť, čo musí, len čo chce. Charakterizuje ho úspech, no napriek znakom vysokého ekonomického statusu by nemalo ísť o štandardného zbohatlíka, veď rozumie nielen vlastnému úspechu, ale aj sám sebe. Pred vyše dvomi desaťročiami odišiel z domu, odstrihol sa od rodiny a získal vo svete asi všetko, čo sa dalo. Pogodowitz je hyperracionálny, stále reflektuje svet a vlastné postavenie v ňom. Úvahové pasáže knihy sú potom vo vzťahu k príbehu funkčné, kultivované a miestami aj zaujímavé. Hrdina je aj estét a vyznávač najvyššej kvality, ktorý si premyslene dávkuje „umenie“, reflektuje ho ako štruktúru a tento pohľad prenáša aj na vonkajší svet. Pravdepodobne aj preto, aby zistil, kam sa vlastne dostal, vracia sa prostredníctvom technológií do miest, odkiaľ vyšiel. Napojí sa na obecný Infokanál, overí si marazmus, v akom sa jeho rodisko nachádza, pristihne farára pri hriechu a začne ho na diaľku využívať ako apoštola „dobra“, lokálneho svetonápravcu. V tomto motíve je niečo až rozprávkové a práve tak naivné, keď nešťastný služobník boží plní tri úlohy, ktorými by sa mal vykúpiť.

    Manipulátor a filantrop v jednom sa vo vzťahu k rodisku stáva niekým medzi bohom, nadčlovekom a hrdinom verneoviek. Je aktualizovaným mixom kapitána Nema a Robura, spája ho s nimi „mesiášsky komplex“ (s. 121), a tiež stojí pred problémom, ako využiť a nezneužiť technologickú prevahu. Ideovým základom konania postavy je protiklad dobra a zla v ich absolutizovanej, relativizmus nepripúšťajúcej podobe: „... Pogodowitz patrí medzi tých, pre ktorých stupeň zla nehrá rolu, hranicu medzi ním a dobrom sa usiluje posudzovať zreteľne, priamo, zlo je vždy kategoricky zlé, teda neprípustné“ (s. 53).

    Rozprávanie je postavené na racionálnom konštrukčnom základe. Vychádza z postavy a z precízne formulovaných otázok, ktoré si Pogodowitz kladie. Na ne by mal sčasti odpovedať príbeh, sčasti priama reflexia. Väčšinou počujeme personálneho, postave blízkeho rozprávača, ktorý ju má pod kontrolou rovnako, ako má ona pod kontrolou svoj svet. Rozprávač Pogodowitzovi úplne rozumie a do dôsledkov ho vysvetlí, čím odsúva čitateľa do polohy pasívneho adresáta správy, ktorá je síce podaná korektne, ale práve v tejto podobe sa príjemcovi môže stať aj ľahostajnou. K odstupu prispieva aj protagonistova fascinácia abstraktným (s. 64), nahradenie životného sveta svetom štruktúr v dôsledku uplatnenia prísne rozumového prístupu. Aj tých niekoľko nepresvedčivých pokusov o presah inam, transcendenciu („... beží, vytrvalo, v šprintoch sa usiluje priblížiť k otvoreniu mysle, k osvieteniu...“, s. 49) vychádza z racionálnych zdrojov, z potreby mať všetko pod kontrolou: sú viac vykalkulované, než prežité.

    Nevylučujem možnosť, že takýto prístup k svetu mal byť v diele aj problematizovaný. Asi sa tak malo stať v závere. Posledné kapitoly sú však preplnené novými motívmi a postavami (objavuje sa „diabol“ Sabol, reminiscencie na minulosť, samostatný príbeh Danielovej premeny...), významovo prehustené a trochu zmätené, takže niektoré zámery sa tu mohli jednoducho „stratiť“. Kniha ako celok tak nie je (možno aj v protiklade s autorským zámerom) spochybnením životnej koncepcie protagonistu, ale skôr diskrétnou reklamou na jej skvelosť.

    Jazykovo sa rozprávanie nesie v neutrálnom tóne. Výraz „ladí“ s postavou a jej prístupom k svetu, trpezlivým, zvedavým a poúčajúcim (niektoré pasáže odťažitou dôkladnou vecnosťou pripomínajú návody na použitie zložitých mechanizmov, určené pokročilejším užívateľom). Neutrálna modalita je spočiatku zaujímavá, ozvláštňujúca a pri porovnaní s nepresnou expresivitou niektorých súčasných próz vítaná – až kým ju nezačneme pociťovať ako monotónnu, až únavnú. Je to štýl, ale udržiava čitateľa v odstupe, podobne, ako si Pogodowitz drží od tela svet. Textovo ide o korektnú prózu, občas zaškrípu niektoré väzby („z čohosi... rezignoval“, „prepáč za pátos“), ale nejde o nič, čo by dielo podstatne poškodilo.

    „Monthy Python“ Graham Chapman o jednej knihe kedysi napísal, že „veľká časť jej humoru stojí na fakte, že keď máte dosť peňazí, môžete primäť ľudí, aby urobili čokoľvek, čo je až príliš lacný vtip“. Krajňakovi o humor asi veľmi nešlo, ale zápletka jeho rozprávania, najmä príbeh o farárovi, stojí na rovnakom princípe (k peniazom si pridajte technologickú prevahu), ktorý sa dá rozvíjať donekonečna. Autor si otvoril veľa možností a naraz akoby stál pred problémom, ako celý príbeh ukončiť. V zrýchlenom konaní sa potom na malom priestore zavŕšia všetky rozvinuté línie. Vyzerá to tak, že záver nevyplynul z imanentnej logiky rozprávania, ale „dostavil sa“ ako naplnenie nejakej vopred stanovej kvantitatívnej normy (objem súboru, počet znakov či strán).

    Krajňak – a to neplatí len pre túto knihu – je najlepší na začiatku, východiskovým nápadom či koncepciou. Menej samozrejmá je u neho finalizácia, schopnosť udržať pozornosť čitateľa až do konca (aj v Carpathii bola najvýraznejšia prvotná vízia sveta, organizácia priestoru – jeho naplnenie, rozprávačské „vyfarbenie“ kolísalo). Vo výsledku je Pogodowitz dielom skôr dômyselným, než sugestívnym. V kontexte aktuálnej prózy patrí k pozoruhodnejším knihám, v súvislostiach Krajňakovho doterajšieho diela však neprekonáva síce trochu habkavú, jazykovo a kompozične neučesanú, ale dosiaľ stále najpôvodnejšiu prózu, debut Carpathia.
     
    Vladimír Barborík