Až Kerberos na hviezdy zavyje...

  • Recenzované dielo

    Pojem prírody a jeho dejiny
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Eva Dědečková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    „Je človek bytosťou, ktorá má v úmysle zničiť samú seba a iných, alebo je schopná nastoliť v prírode poriadok, ktorý je trvalý?“ To je otázka, ktorú si kladie filozof, fenomenológ Georg Picht vo svojom prednáškovom cykle z rokov 1973/1974 pri skúmaní premien chápania pojmu prírody človekom ešte stále trpiacim novovekým preludom o autonómnosti subjektu.
     
    Tento (aj) evanjelický teológ vzbudzuje sympatie odvahou poctivo pochopiť, kde sa v dejinách myslenia načala prasklinka vo vzťahu človeka k svetu, ktorá nás napokon zhltla aj so všetkou pýchou na našu prísnu racionalitu. Neváha poukázať na Platónovo učenie o duši na konci IX. knihy Štátu, ktoré však kresťanstvo výdatne živilo chybným pochopením v zmysle jej zásadnej rozdielnosti a oddelenosti od vonkajšieho sveta. Aby Picht uviedol dôvody neudržateľnosti tohto stanoviska a nepravdepodobnosti, že za tohto predpokladu „človek nezničí sám seba a svoje životné prostredie“, púšťa sa s dejinami filozofie do dialógu, ktorý sa z väčšej časti odohráva najmä s Kantom a jeho zásadným dielom, ďalekosiahlo určujúcim charakter filozofie i vedy v novoveku – Kritikou čistého rozumu.
     
    Príležitosť na obrat
    Pochopiteľne, veľmi dôležitý je návrat k počiatkom, k starovekým Grékom, prírodným filozofom a ich vzťahu k svetu, pretože tam sa v pojme, či lepšie povedané vo verši, deje živá jednota medzi prírodou-fysis, svetom-kósmos a pravdou-alétheia. Inšpirovaný týmto poznaním vyjadruje presvedčenie, že v našej núdznej dejinnej situácii je dôležité obnoviť vedomie nevyhnutnej previazanosti otázky prírody, pravdy a dejín, rozložiť novoveký descartovský predsudok (res extensa/res cogitans), odhaliť umelosť jeho kritéria pravdy (clara et distincta, evidentia), a to aj za pomoci poznatkov modernej fyziky (relativita, komplementárnosť a neurčitosť) či astrofyziky. Totiž svojím rozumom a precizovanou metódou poznávania sme sa dokázali prehrýzť k podivnému paradoxu: všetka naša „veľkosť“, manifestujúca sa vo vynálezoch, objavoch, resp. vôbec v našej dejinnosti, sa prostredníctvom prielomu poznania za hranice zemegule zmenila na ničotnosť. Tento výkrik nihilizmu, aj s jeho ekologickými následkami, je však len prirodzeným vyústením absolutizovaného subjektivizmu. Aj s pomocou Nietzscheho „kladiva“ odrazu nahliadame do trúfalosti, s ktorou sme náš skutočný perspektivizmus vyhlasovali za nespochybniteľnú Pravdu.

    Picht vidí práve v tomto trpkom poznaní príležitosť na obrat k optike života, celku, ktorá sa tu a tam predsa len dostávala i v novoveku k slovu (Goethe, Schelling, Marx, Nietzsche). Verí v možnosť tzv. humánnej ekológie.
     
    Jedinečný koncept jednoty času
    Tento prednáškový cyklus, ku ktorému predslov napísal Pichtov dlhoročný priateľ, fyzik Carl Friedrich von Weizsäcker, sa skladá z Úvodu a štyroch častí, v ktorých autor skúma chápanie prírody v súvislosti s otázkou dejín, slobody, sveta, resp. temporality. Nejde však o nejaký odťažitý výklad myšlienok, naopak spôsob a miesta, na ktorých Picht odhaľuje súvislosti, čitateľa mnohokrát dostávajú do údivu – svojou kritikou neobchádza ani kapitalizmus, ako práve formu aplikovanej metafyziky subjektu, ani plytkosť sociálnych a historických vied v súvislosti s prístupom k fenoménu života.

    Vyvrcholenie prednášok predstavuje jeho koncept jednoty času, ktorý vyzdvihuje estetický, resp. muzikálny rozmer, v ktorom sa ozýva Parmenidova, Hérakleitova a Platónova múdrosť odhaľujúca nerozlučnosť vzťahov medzi človekom, polis a kozmom, pretože: „Aj pohyby v rámci kozmu sú určované rozporom medzi neusporiadaným a usporiadaným pohybom, a onen poriadok, ktorý dáva kozmu jeho meno, a ktorému kozmos vďačí za svoje trvanie a zachovanie, vyvstáva z toho istého rozporu ako poriadok v polis a v jednotlivej duši. Aj duša polis je teda iba odrazom svetovej duše. Preto tu, v univerzalite pohybu kozmu, možno nájsť pravý vnútorný priestor človeka.“ Silou, ktorá vylaďuje dušu človeka podľa pohybov hviezd, je podľa Platóna hudba sveta. A tak i náš vnútorný Kerberos môže vďaka vyššie spomenutému nihilistickému impulzu začuť jeho tóny...

    Na záver Picht upozorňuje, že úlohou ľudských dejín – ak máme skutočne prežiť – bude zrejme pochopiť a začleniť sa do tejto jednoty, pričom odkazuje na pokračovanie svojho premýšľania v prednáškach k filozofii dejín. Nám teda ostáva dúfať, že sa prekladu tohto zaujímavého dobrodružstva myslenia dočkáme!
     
    Eva Dědečková