Básnické dielo - Ivan Krasko - Básnik aj v pozdnom veku mladý

Básnik aj v pozdnom veku mladý

  • Recenzované dielo

    Básnické dielo (Ivan Krasko)
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2006/20
  • Autor recenzie

    Jaroslav Vlnka
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Básnik aj v pozdnom veku mladý

    Ivan Krasko: Básnické dielo

    Bratislava, Kalligram 2005

    Výber zostavila Dana Kršáková

      Najnovší výber z tvorby vedúceho predstaviteľa slovenskej moderny Básnické dielo pôsobí komplexne a prakticky. Koncepčne vychádza najmä z poslednej edície dvojzväzkového Súborného diela Ivana Kraska (pripravil M. Gáfrik 1966, 1993), ale opiera sa aj o starší reprezentatívny výber (1980) zostavený S. Šmatlákom a autorizované knižné vydania Kraskovho diela z päťdesiatych rokov (1954, 1956). Zostavovateľka predstavuje Kraska ako vyzretú, umelecky celistvú osobnosť, ktorú vytvára spojenie rozorvaného básnika, skúmavého rozprávača a moderného človeka plného protirečení.

      Výber zachytáva obdobie Kraskovho básnického dozrievania, keď prijímal poetické impulzy štúrovskej a hviezdoslavovsko-vajanskovskej generácie. S folklórnymi prvkami štúrovskej poézie sa pokúšal vyrovnávať civilnejšou básnickou výpoveďou. S konkretizovaným a objektívnym spracovaním národnej a spoločenskej problematiky v Hviezdoslavovej lyrike sa Krasko vyrovnáva posunom do subjektívnej roviny. V tomto problematickom období básnikovho zretia sa v rozpore medzi ideálmi aj túžbami jednotlivca a mizernými možnosťami ich realizácie v spoločnosti rodí Kraskov záujem o fundamentálne črty ľudskosti, pominuteľnosť, srdcové a duševné záležitosti. Naliehavé básnické otázky majú v tomto prípade odpoveď v životnom pocite vnútornej izolácie a dezilúzie, samoty a osamelosti, o čom svedčí jeho básnická prvotina Nox et solitudo (1909). Na vyjadrenie svojich pocitov samoty autor využíva najmä prírodnú symboliku, individuálny variant ľudovej balady aj náboženské inšpirácie.

      V druhej a poslednej zbierke Verše (1911) sa mení vzťah lyrického subjektu ku skutočnosti a objavuje sa výrazná snaha prekročiť hranicu samoty jednotlivca smerom k inému človeku. Subjekt odmieta rezignovať na obyčajné ľudské šťastie a kladie si kardinálnu otázku, čo spôsobuje bolesť, samotu a nenaplnenie. Výsledok je kontradiktorický: buď umŕtviť žiadostivé túžby a ľutovať počas dní nenaplneného života, alebo neodolať telesnej príťažlivosti, zhrešiť a trpieť pocitmi frustrácie. Riešenie však predsa len jestvuje. Básnik naprieč duchovným a fyzickým svetom nachádza súzvuk a priazeň, subjekt sa vymotáva z labyrintu vlastného sveta a začína viac riešiť nadosobné problémy.

      Výber takisto obsahuje básne, ktoré neboli zaradené do spomenutých zbierok a prozaickú tvorbu. V poviedkach publikovaných pod pseudonymom Bohdana J. Potokinová ide o opis charakterov a duševných poryvov ich protagonistov. Zápletku vytvára ľudská nerozhodnosť, jej následkom je osobné zlyhanie alebo strata potenciálneho partnera. Z próz sa typologicky vymyká poviedka List mŕtvemu, v ktorej sa autor zamýšľa nad tajomstvami posmrtnej existencie. Básnické dielo napokon dopĺňa výber z Kraskovej korešpondencie, z dobových kritických ohlasov aj z neskoršej literárnovednej reflexie a bohatý fotodokumentárny materiál.

      Znovu sa potvrdzuje, že Kraskova básnická stopa je paradoxne vďaka krehkosti vyjadreného sentimentu, bytostnej nestabilite lyrického hrdinu a subjektívnej plachosti zreteľne identifikovateľná vo formálnom aj sémantickom ustrojení medzivojnovej i súčasnej poézie. Autenticita a variabilita výpovede a otvorenosť pocitovo–zážitkového sveta lyrického hrdinu fascinuje aj dnešných básnikov a čitateľov poézie, preto Krasko zostáva aj v tomto „pozdnom čase mladý“ a inšpiratívny.

    Jaroslav Vlnka

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013