Beniakovský génius úškľabku (pomalého úsmevu)

  • Recenzované dielo

    Slovenský Igric sa búri aj žalostí. Tri básnické cykly
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Monika Kekeliaková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Svedectvo Márie o Igricovi
    II
     
    Ja takto som ho videla:
    kade šiel, skrížili sa nože,
    mal nepriateľov priveľa
    tento chudáčik Matky Božej,
    ľadovcami ho poliali
    a zatínali za ním päste,
    on s úsmevom šiel pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    Tak veľké, jasné oči mal,
    do iných svetov zahľadené,
    a keď sa rútil naňho kal,
    zas čistý po slinách a pene
    odbavil ruky mávnutím
    príval pomsty, čo kruto tresce,
    a s úsmevom šiel pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    Komu on slúžil? Viem to ja!
    Alebo neviem, nikto nevie!
    Bola sloboda svedomia,
    žúval sa svet jak sladkô drevie,
    oblietli si ho motýle
    i včely zastavili v ceste,
    on usmieval sa pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    Občas i s pánmi zasadal,
    i po fórume sem-tam kráčal,
    mrazil nás veršom a zas hrial,
    chválil nás a hneď haniť začal,
    bol dákou ťažkou ozvenou,
    bol zub, čo bolí, lež aj kliešte –
    a usmieval sa pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    „Som vates“, tak mi povedal,
    „som človek slabý, človek hriešny“
    a ženy-lietavice bral
    na výboje a za lúpežmi,
    tým dobrodružstvám nebolo
    ni konca-kraja v tomto meste,
    on usmieval sa pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    To boli slnné výpravy,
    to boli modré spočinutia!
    Učil nás: smiech je šteklivý,
    a burské oriešky tak chutia,
    plašieval strážnych anjelov
    a mory privolával: kde ste?
    A usmieval sa pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    Na jeho chválu hovorím,
    že mág bol, a na jeho úkor,
    že múzy zamieňal jak rým,
    a jak mydliny poodfúkol,
    len jednu veľkú lásku mal,
    prosím, pre tú ho neobeste,
    veď usmieval sa pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    Ostatok bolo: kúzla nič,
    sypanie pozlátky a prášku,
    vedel: raz príde pohonič
    a ohlási čas na prevážku,
    preto znakom a vidinám
    nohy dal: v iné pásma bežte:
    a zaostával pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     
    Ja som ho takto videla!
    Teraz mu osud pradú mačky
    a súcit na mne vydiera
    modliť sa zaňho kolenačky;
    teraz je v ťažkom zajatí
    a vy, sudcovia dobrí, vedzte,
    usmeje sa vám pomaly:
    zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte.
     

    Báseň Svedectvo Márie o Igricovi aktuálne vychádza ako súčasť knihy Slovenský Igric sa búri aj žalostí, ktorá podľa jej editora Júliusa Pašteku obsahuje „najúplnejšie vydanie Beniakových Igricovských spevov, v takej podobe, v akej doteraz nevyšli“. Má tri básnické cykly, a to Igric, Igric a MáriaIgricov žiaľ.

    V básnickom výbere Beniakovej poézie z roku 2012 pod názvom Žofia a iné básne (a ten rešpektoval kompletné igricovské vydanie z roku 1968, na ktorom má zásluhu editor Milan Hamada) je igricovských textov podstatne viac – je tu básnický cyklus Márnica II (ten v aktuálnom vydaní igricovských spevov absentuje úplne) a posledný básnický cyklus pod názvom Nové spevy Igrica má až dvanásť častí, kým v najnovšom Paštekovom výbere sú z neho uvedené pod zmeneným názvom Igricov žiaľ iba tri básnické texty pomenované ako Protest a záverečná báseň Zámlka. Ako rušivú bude zrejme čitateľ vnímať jazykovú nedôslednosť pri niektorých igricovských veršoch, ktorá neobišla ani vybranú báseň na interpretáciu. Preto ju tu uvádzame bez gramatických nepresností (slovo vĺčky píšeme aj v prvých dvoch strofách s dĺžňom, v poslednej strofe pred týmto slovom píšeme čiarku a v šiestej strofe po slove „hovorím“ značíme čiarku a začiatok druhého verša začíname minuskulou: „že“).

    Ak čitateľ číta a pozná báseň Svedectvo Márie o Igricovi ako súčasť cyklu Igric a Mária (v roku 1968 vyšiel tento cyklus pod barokizujúcim názvom Prach a popol) a prechádza od básne k básni, zisťuje, že všetky texty sú komponované ako baladické spevy Igrica a voľne pripomínajú villonovské testamentárne echá a väzenské folklórne tenzie „Janíkov premilených, do žalára posadených“, ale predovšetkým Baladu o žalári v Readingu od Oscara Wilda (Beniak toto dielo v roku 1946 preložil a v úvode cyklu z neho aj cituje.). Interpretovaná báseň tak patrí v rámci cyklu medzi desať básní-spevov a je druhou v poradí. Tematicky posúva väzenský príbeh básnika-Igrica z predchádzajúcej básne. Tu bol lyrický subjekt obvinený zo špionáže, a tak sa dostal pred sovietskych vyšetrovateľov. V druhej básni Igric neprestáva byť väzňom, ale pred sudcami už nevypovedá on, súdnu reč-obhajobu preberá nový lyrický subjekt – žena („múza“) Mária. Niet pochybností, že za väzenským motívom je aj autobiografické pozadie, niekoľkomesačné väznenie autora od 21. apríla 1945, keď bol zatknutý, ale následne prepustený, lebo básnikove skutky nevyhodnotili ako predmet šetrenia retribučným súdom pre vojnových zločincov. Vyšetrovaniu predchádzalo obdobie, keď Beniak najmä vo Vigílii (1939) bol na niektorých miestach poplatný dobovým oficiálnym hľadiskám. Po počiatočnej eufórii z vlastného štátu Slovákov však pribúdali vo veľkej časti Beniakovej tvorby ostré kritiky režimu, dostával sa s ním do sporov, bol označený za štvanca a za báseň Budem dobrý (1942) musel opustiť úrad, lebo v nej hanobil konformistických (režimových) básnikov. Báseň Svedectvo Márie o Igricovi preto možno v tomto kontexte vnímať ako básnickú obhajobu čistého štítu básnika, ktorú napríklad priniesla aj antológia Žofia a iné básne (Kalligram 2010, ed. Ján Gavura), ale bez zahládzania disonancií.
     
    Meno Mária v názve básne pôsobí bez poznania mimotextového kontextu ako čistý zvuk či „mariánska“ sugescia, ktorá sprevádza básnika už od zbierky Žofia (1941). Až na základe poznania reálií z Beniakovho života sa za menom odhalí Mária Levková (1915 – 2013), o ktorej si niektorí historici, ale i samotný Beniak mysleli, že bola zabitá počas Povstania. Pod nadpisom Beniakovej básne Vyvolávanie Márie je totiž venovací text: „Na pamiatku M. L., zabitej Nemcami koncom roku 1944 v horách pri Čiernom Balogu“. V novších verziách Igrica (aj v tejto najnovšej z roku 2017) táto dedikácia chýba, zachovala sa však v časopiseckom publikovaní textu v Slovenských pohľadoch (8/1964). Podľa zistení Jána Zambora na základe informácií Daniely Baranovej (dcéry M. L.) sa Mária Levková s Beniakom poznala; pred rokom 1943, keď ešte žila v Bratislave, sa s básnikom stretávala v spoločnosti iných v Kaviarni Krym i v Horskom parku – a zajatie v roku 1944 prežila (porov. Impulz 2/2016). V „mariánsky“ štylizovanom obraze igricovských cyklov tak ostáva základná podoba skutočnej M. L., pretvorená však podobne ako predtým postava Žofie v nové fiktívne vízie, ktoré ženu robia v básnickom svete ešte skutočnejšou a navyše (aj bez poznania reálií) dokáže pôsobiť jej obraz implicitne, univerzálne a umelecky pôsobivo.
     
    Proteovské premeny
    Prvý verš básne („Ja takto som ho videla:“) je súdnicky a svedecky strohý, jasný, ale pri ďalšom čítaní a významovej nadstavbe básne akoby evokoval aj novozákonnú apokalyptickú dikciu („Ja, Ján, videl som...“, Zjv 21, 1). Verš sa v básni zopakuje ešte raz, a to v zvolacej podobe v poslednej strofe, čím sa text celej básne kompozične orámcuje a významovo scelí. Výkričník sa tu objaví ako znak vypätého citového prežívania, neústupčivosti a bojovnosti Márie za oslobodenie odsúdenca („Ja takto som ho videla!“). Deväť strof básne predstavuje minimálne deväť priam proteovských metamorfóz (tvárí) väzneného básnika. Zrejme sú pokladané za právne významné a pre osud Igrica rozhodujúce. Prudko tečú, majú rečnícky pátos, sugestívny vzlet, ľahký až piesňový rytmus, expresívnosť, baladický dramatizmus a wildovskú intenzitu, priamosť a prostejšiu stavbu. Prvá podoba Igrica (v prvej strofe) má sakralizované významy. Je označený priam františkánsky barokizujúco ako nepriateľmi ohrozovaný „chudáčik Matky Božej“, nad ktorým sa krížia nože, zatínajú päste a lejú ľadovce. Mariologizujúci a františkánsky status básnika vzhľadom na autoštylizačné vrstvy v básni môže preto odkazovať na claudelovské aktualizácie katolicizmu v Beniakovej tvorbe, ako ich aj kvalifikovala kritika. V ďalších strofách je Igric vidiacim človekom obklopeným pomstou, motýľmi i včelami (zrejme zoomorfizácie nebezpečenstva a zániku), neskôr má podobu básnika, potom vatesa (proroka), ale i hriešnika, dobrodruha, vychutnávača života, nechýba pozícia mága a nakoniec odsúdenca. Igricovské premeny oživujú niekde zvolacie vety, otázka, priama reč i vnútorný monológ.

    Originálnym a esteticky značne účinným prvkom básne je však predovšetkým ten istý alebo mierne modifikovaný dvojveršový refrén na konci každej strofy, aký poznali slovenské ľudové piesne, balady či trubadúrska poézia. Beniak ho využíval aj v predchádzajúcej svojej tvorbe a v cykle Igric a Mária nechýba v žiadnom speve, stáva sa emblematickým. Zrejme to však bude aj poetistická ozvena refrénu v „elastickej strofe“ Nezvalovho Edisona a mimovoľná spomienka na zvučný, krátky a mocne pôsobiaci refrén z Poeovho Havrana. Beniakovi sa totiž páčil Royov preklad Havrana a Poeove básne si neskôr aj sám prekladal. V Popolci Beniak dokonca temný motív havrana priam symptomaticky vloží práve do refrénovej polohy: „v cmiteri stál som pod limbou z jej vrcholca / havran mi krákal temné vety Popolca“. Najmä druhý verš refrénu v básni Svedectvo Márie o Igricovi („zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte“), ktorý je mierne modifikovanou časťou zo známej slovenskej ľudovej piesne, pôsobí v texte ako magické zaklínadlo, monotónna jednoduchá formula, oslovenie, ktorým zlapaný igric naberá odvahu a s pomalým úsmevom vychádza zoči-voči ničivej sile zastúpenej vlkmi. Beniak tu využíva v slovenskej ľudovej poézii silno zakorenený vlčí folklór či ľudovú pralátku a verše akoby boli podvedomou reminiscenciou na Bottovu Smrť Jánošíkovu, kde zlapaný lyrický hrdina vyzýva psohlavcov (motivická variácia vlkov) podobnou replikou „zjedzte“ („Vymeniť? — a načo? vy psohlavci vzteklí! / Nie! — teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!“, Smrť Jánošíkova, II. spev). V závere Beniakovej básne sa vlčí obraz úplne odkryje, vlkmi sú sudcovia („a vy, sudcovia dobrí, vedzte, / usmeje sa vám pomaly: / zjedzte ma, vĺčky, zjedzte, zjedzte“) a za maskou odsúdeného igrica je aj už spomínané autobiografické pozadie.

    S vlčími, psími a ovčími metaforami pracoval Beniak už v prvej časti knihy pod názvom Igric, kde mu boli apokalyptickými obrazmi vojnových zverstiev a násilia. Vojnový čas tu básnik označil aj ako dobu strihania oviec. O niečo neskôr takýto beniakovsko-frommovsky obraz človeka ako vlka i ovce nachádzame v poézii Jána Ondruša, ktorého básne v zbierke Ovca vo vlčej koži sú inšpirované bolestnou skúsenosťou človeka s násilím, a to konkrétne v období totalitných praktík. Beniakovské označenie sudcov deminutívnym slovom „vĺčky“ pôsobí v básni parodizačne, výsmešne a možno aj ako vzdorovitý úškľabok obete. Tieto až villonovske kvality úsmevu ako výsmechu, úškľabku či potmehúdskej grimasy posilňujú opakujúce sa obrazy pomalého úsmevu v prvom verši refrénu. Vlčí segment z ľudovej piesne Beniak v básni upotrebil skutočne jedinečne a aj v ďalšej jeho tvorbe práve tieto ľudové piesňové fragmenty pôsobia živo, aktualizačne a hoci mnohé z básne Svedectvo Márie o Igricovi zastaralo (najmä lexika a kŕčovité slovosledy, inverzie) a dnes už nehreje, neinšpiruje, tento ľudový základ zvlášť dnes pôsobí zvučne, ľahko, domácky a prapôvodne slovensky. A zároveň nadčasovo, keďže „vlčie“ súdy spoločnosti ohľadom Beniaka netíchnu, ale ani potreba korekcií legiend okolo tohto básnika a jeho diela.

    Po obraze vlka je to aj ľudový obraz mačky, ktorý je v básni využitý nápadito. Mačka podľa ľudových povier vedela veštiť osud („Teraz mu osud pradú mačky“) a Beniak tento pohanský prvok prekryl v poslednej strofe obetným pokorným gestom pokľaknutia v modlitbe za odsúdeného.

    Báseň-obhajoba už nie je o nepravidelnom členení na strofy rôznej dĺžky, aké poznala Žofia Popolec (vo väčšine svojich častí), či Nezvalov Edison. Báseň má deväť strof rovnakej 8-veršovej dĺžky. Dôsledná jambická oktáva, jednotný striedavý rým a pravidelne sa opakujúci dvojveršový refrén by mohli vyvolať dojem, že báseň vznikala v chladnej lebke básnika-pedanta. Dojem meravosti by pokojne mohla umocniť prísna alternácia osem a deväťslabičných veršov, mužských a ženských klauzúl. Takmer banálne by mohli vyznievať verše pripomínajúce ľudovú jadrnosť a popevkovosť ľudovej piesne. Beniakovi sa však darí popri čerpaní z podnetov trubadúrskej poézie a slovenskej ľudovej piesne nezabúdať na zisky avantgardnej poetiky, a tak prostejšiu a prísnu stavbu veršov narúša osviežujúcim presahom a pravidelnú rytmickú meravosť zasa tonickým uvoľňovaním rytmu a zvukovo nepresnými či presahovými rýmami (nože – Božej, päste / v ceste / kliešte / v meste / kde ste / neobeste / bežte – zjedzte).
     
    Interpretácia končí v zámlke
    Interpretačne sme báseň vonkoncom nevyčerpali, zistili sme však, že každé nové čítanie konkrétnej básne môže odhaliť nové vrstvy textu a nepodľahnúť tak ideologicky motivovanej a vyexponovanej dvojpolóvosti, ktorá neraz deformovala predstavy o živote a diele Valentína Beniaka. Báseň Svedectvo Márie o Igricovi patrí medzi klenoty v rámci Beniakovej poézie, a to aj s igricovskými básňami ako Vyvolávanie Márie, Igricov svätý hnev, ale aj Prvý spev Igrica a mnohými ďalšími. Napriek týmto umeleckých vzopätiam v podobe konkrétnych cyklov a básní sa mi Igric ako celok (čiže aj s rozšírenými časťami, ktoré vyšli neskôr) javí oproti ŽofiiPopolcu ako slabší článok tohto triptychu, no v tých najlepších polohách ide o výrazovú bravúru a nadčasový artefakt nielen v Beniakovej, ale aj v celej slovenskej poézii.
     
    Monika Kekeliaková