Červený dáždnik socialistického realizmu

  • Recenzované dielo

    Socialistický realizmus v slovenskej poézii
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/02
  • Autor recenzie

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Milan Lajčiak
    Je jeden svet, a predsa dva sú svety
     
    Onemel človek u madridskej brány,
    hlásiac tam počet strát.
    Tí však, čo ľudu život darovali,
    za život učili nás umierať.
     
    Onemel človek, počítajúc rany –
    Varšava, Paríž, Ukrajiny dym.
    To však, čo jeho ústa povedali,
    nebolo nikdy – neverím!
     
    Onemel človek a bolo to v máji,
    na domy písal slovo m i e r .
    Ulice šťastím tancovali,
    posledný pristál vojny bombardér.
     
    Je jeden svet, a predsa sú dva svety –
    Wall-Street a orloj kremeľský.
    A medzi nimi milióny detí,
    srdce, čo za slobodu šelestí.
     
    Je jeden svet, a predsa rôznych tvárí.
    Kde vládne zlata krutý boh –
    ľudia sú tovar v inventári,
    na predaj veci v bazároch.
     
    Je jeden svet a ten sme spoznávali,
    vlasť všetkých, ktorým práca česť.
    Závody naše, rozkvitnuté sady,
    máš všetko, čo tvoríš a čo dobyješ.
     
    Je jeden svet a za ním múdre čelo.
    Môžete si lepiť Atlantický pakt!
    Kto tu chce číhať za zákerným cieľom,
    otroci vlastní udupú ho v prach!
     
    Onemel človek. To spievajú rána.
    Spievajú stroje – budúcnosti tón.
    Tak velí naša robotnícka strana –
    vpred za súdruhom Gottwaldom!
     
     
    Jednou z pedagogických výziev pri príprave najmladšej generácie profesionálnych čitateľov, ergo študentov a absolventov slovakistiky, je vysvetliť fungovanie literatúry a života v čase socializmu. Generácii narodenej v 90. rokoch pripadajú nepochopiteľné a absurdné nielen zákazy mať dlhé vlasy alebo nosiť do školy „texasky“, ešte ťažšie je vysvetliť im schizofréniu verejného názoru a názoru v súkromí či obraty v myslení, keď sa z komunistov stávali antikomunisti a zo súdruhov „väzni vlastných súdruhov“ (Drugova kniha o uväznení L. Novomeského v 50. rokoch).
     
    V čase štátnic sa celé obdobie 1948 – 1989 zmení na hromadu klišé, ktorým dominujú syntagmy „boj za mier“, „zákaz publikovať“ či „zjazd spisovateľov“, ale skutočný obsah za slovami ostáva šušťať papierom. Žiadalo by sa povedať „našťastie“, i keď ide o zjavnú pedagogickú prehru.
     
    Plagátové príbehy
    Pomôckou pri vysvetľovaní môže byť antológia básnických textov z inkriminovaného obdobia Socialistický realizmus v slovenskej poézii, ktorú pripravil literárny kritik a historik Valér Mikula. Profesor bratislavskej Filozofickej fakulty využil svoje skúsenosti z posledných rokov bádania a vlastné skúsenosti s pomermi v socialistickom Československu. Antológiu komponuje na základe časového princípu, začínajúc ľavicovými a proletárskymi predchodcami socialistickorealistickej literatúry a postupne vyčleňuje ďalšie dve dvadsaťročné etapy: socialistický realizmus v užšom vymedzení (vrcholenie a zotrvávanie 1948 – 1968) a „poaugustovú“ literatúru, ktorú pre potreby antológie pomenúva širším atribútom „angažovaná“. Časové diachrónne členenie je nevyhnutné na pochopenie toho, ako sa na Slovensku objavil ideovo-estetický import socialistického realizmu, ako i na to, aby sme videli, ako sa dotkol aj najtalentovanejších autorov, či ako sa v istých okamihoch zmenil na klišéovité schémy a neskôr presiakol do tvorby v podobe menej zjavných tém a motívov humanizmu, vlastenectva a občianskeho aktivizmu.

    Podľa štruktúry knihy možno odhadovať, že primárnou úlohou antológie je ukázať šírku a intenzitu napojenia súdobého umenia na postulované princípy nazvané súhrnne „socialistický realizmus“. Najväčší priestor dostávajú príklady poézie kontaminovanej ideami alebo estetikou socializmu a komunizmu. Básnickú produkciu sprevádza V. Mikula ukážkami zo svojej nedávnej literárnohistorickej publikačnej činnosti (napr. z kníh Čakanie na dejiny, Démoni súhlasu a nesúhlasu a i.). Sprievodné štúdie aspoň čiastočne pomáhajú k pochopeniu dobovej situácie, ktorá je v mnohých ohľadoch vzdialená súčasnosti, hoci pod povrchom sa opakujú drobné príbehy oportunistov, využívajúcich chvíľkové módne trendy na vlastné zviditeľnenie.

    To, k čomu sa žáner antológie tohto typu nedostane, je komplikovanosť individuálnych peripetií a šialené kombinácie interakcií veľkých a malých dejín. Toto obdobie ponúka viacero shakespearovských sujetov: sklamaného básnika katolíckej moderny P. G. Hlbinu, ktorý začínal ako náš najspirituálnejší básnik a skončil ako perfídny prekrúcač kresťanských dogiem, nepochopiteľnú stratu tvorivej iskry najlepšieho nadrealistu R. Fabryho, viktimizáciu L. Novomeského alebo skratky po kariérnom rebríku, ktoré predviedol Milan Lajčiak, keď ako dvadsaťtriročný referent sekretariátu Ústredného výboru KSS vydal knihu Súdružka moja zem (1949) a udal základný tón socialistickorealistickej poézie.
     
    Anjeli Východu, démoni Západu?
    Jednou z čŕt takejto poézie je semioticky neproduktívny alegorický princíp obraznosti. Pre pochopenie významu básne je hlavne potrebné odhaliť alúzie na vybrané udalosti, osobnosti a symboly. Stačí teda prelomiť hranicu poznania základných historických súvislostí a aspoň náčrtu marxisticko-leninskej doktríny a zmysel básní sa doširoka otvorí. Inými slovami, nejde o interpretačné rébusy, skôr naopak, v tých najtypickejších príkladoch nastupuje „plagátové“ (expresívne a povrchné) agitovanie a simulovanie osobnej a spoločnej angažovanosti. Typickým príkladom básne napĺňajúcej väčšinu parametrov socialistického realizmu je Lajčiakova báseň Je jeden svet, a predsa dva sú svety zo zbierky Súdružka moja zem, ktorej v tiráži svieti dobová poznámka, že je napísaná ako „dar IX. zjazdu KSČ“.

    Viac ako autonómny umelecký akt bola socialistická tvorba (najmä v jej začiatkoch v 50. rokoch) reakciou na verejnú objednávku, iniciovanú kultúrnopolitickými referentmi a podporenú masami čitateľov z celého spektra obyvateľstva. Lajčiakova báseň je napísaná podľa osvedčenej schémy; nechýbajú v nej emblematické prvky a jedným z najvýraznejších je polarizácia sveta. Tá sa dostáva aj do dialekticky rozpolteného názvu o jednom, resp. dvoch svetoch. Rozdelenie sveta slúžilo na vyvolávanie strachu a démonizovanie Západu bolo účinným prostriedkom ospravedlňovania viacerých domácich krokov (posilňovanie silových zložiek, ústredné postavenie armády). V básni je politický Západ vykreslený ako neľudský, utilitaristický, zameraný na zisk ako „zlata krutý boh“ a jeho stelesnením je newyorské finančné centrum „Wall-Street“. Pre lepšiu názornosť Lajčiak využíva obraz degradujúci človeka iba na „tovar v inventári“ a nepatrnú položku z ponuky „v bazároch“.

    O koľko je černejší obraz Západu, o toľko prikrášlená je vízia socialistického bloku, ktorý nachádza svoj ústredný symbol v ruskom politickom centre v Kremli. Po ňom v básni nasledujú aj ďalšie príklady toho, ako radostne vyzerá realita socializmu: „rozkvitnuté sady“ a „závody naše“. Rovnakou všeplatnou ilúziou bolo presadzovanie spoločného vlastníctva, keď aj vlasť je „všetkých“ (no iba tých, „ktorým práca česť“) a podobne sa človek mohol cítiť bohato, keďže platilo „máš všetko, čo tvoríš a čo dobyješ“.

    Lajčiakova báseň zapadá do okruhu tzv. schematických textov a svoju poetiku poznačenú štyrmi princípmi socialistického realizmu napĺňa do bodky (známy Vlašínov Slovník literární teorie z roku 1977 uvádza tieto štyri: straníckosť, pravdivosť, ľudovosť a typizácia). Je nutné podotknúť, že medzi adresátmi tejto poézie mali mať väčšinový podiel ľudia bez literárneho vzdelania. Keď 20. 6. 1949 prebehla verejná diskusia o knihe v Klube spisovateľov a robotníkov v Bratislave, okrem literárnych vedcov a autorov boli prítomní aj zástupcovia proletariátu, v diskusii označení napr. „robotník z pošty“. Tí sa do diskusie zapájali svojskými vyhláseniami: „Súdružky a súdruhovia, spisovatelia a básnici! Spisovatelia píšu pre ľud, pre robotníkov. To znamená, že majú písať tak, aby sme rozumeli. [...] Lajčiakove básne nám vedia povedať, čo čakáme od ďalších básnikov, aby sme mohli ujasnenejšie kultúrne sa vzdelávať.“ Vzdelávaciu zložku nachádzame v prvých strofách básne, kde sa autor vracia do Španielska, ktoré sa považovalo za prvé medzinárodné vojnové pole proti fašizmu a v ktorom sa vo veľkom meradle zúčastnili odboja aj legionári z Československa; v druhej strofe sa už Lajčiak obracia na druhú kapitolu vojny, na bojiská Ukrajiny, obsadený Paríž a zbombardovanú Varšavu, aby ich všetky uzavrel slávnostným koncom svetovej vojny nenápadným signálom v podobe slova „máj“ (záver 2. svetovej vojny) a zvýraznením kľúčového slova „m i e r“.
     
    Odklady šťastných zajtrajškov
    Záverečné dve strofy sumarizujú nielen postupy, ale pripravujú sa aj na agitačné finále. V predposlednej strofe Lajčiak publicisticky aktualizuje zakladanie NATO, pre ktoré sa počas socializmu používalo pejoratívne označenie Severoatlantický pakt (vznikol v apríli 1949). Profeticky a tendenčne predikuje, že pakt, ktorému pripisuje zákerné úmysly, padne pod váhou jeho vlastných nevoľníkov.

    Ďalšou klasickou schémou bolo vykresľovanie času podľa kľúča „temná minulosť – ťažkou prácou naplnená, no nádejná prítomnosť – radostná budúcnosť“ a autor si na záver nechal poslednú časť trojčlenky. Lajčiak celkom nápadito využíva opätovné anaforické opakovanie („Onemel človek“) tým, že mení význam náhlej mĺkvosti. Kým prvé onemenie človeka bolo od hrôzy, tu v závere mu spievať nedovolia stroje, ktoré spievajú zaňho. A aby ľudia nezabudli, komu majú vďačiť za svoje šťastie, prichádza na rad božská impersonalizácia výnimočného človeka a aktuálny vrchol kultu osobnosti – ktorým je novopotvrdený predseda ÚV KSČ Klement Gottwald.

    Antológia poézie socialistického realizmu je obzretím sa do minulosti, kde nie až tak dávno panovali iné pomery a kritériá na tvorbu a hodnotenia literatúry. Ide o obchádzanú časť minulosti, pretože jej chýba obsahová nadčasovosť a estetická účinnosť. Dlhodobé obchádzanie však často vedie k dojmu, že skutok sa nestal. A pritom pojmu socialistický realizmus sa kultúrna politika socializmu nevzdávala do poslednej chvíle, hoci musela pristúpiť k neustálej zmene obsahu pojmu (dokumentárne to detailne zachytáva monografia V. Marčoka Socialistický realizmus dnes z roku 1985). Na záver si ešte dovolím odporučiť najlepšiu knihu o tom, ako koexistovalo socialistické zriadenie s umením a literárnym životom: mimoriadne sa to darí V. Macurovi v diele s príznačným názvom Šťastný věk (a jiné studie o socialistické kultuře) (2008), kde sa okrem iného dočítame aj o rastúcej frustrácii z toho, že sa pomyselný šťastný zajtrajšok odkladal tak dlho, až sa ho niektoré generácie nedočkali.
     
    Ján Gavura