Chaos je prechodným stavom harmónie

  • Recenzované dielo

    Pán Ó
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Gabriela Rakúsová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Na prvý pohľad ide o prozaické texty, no pri čítaní v nich zistíme rytmus, metaforické a symbolické vyjadrovanie, a tak sa dá povedať, že v textoch je viac poézie ako prózy, čo u Juroleka nie je zvláštnosťou, keďže vydal už sedem úspešných básnických zbierok.

    Úvodné vety v knihe sú istou „hrou“ s pozíciou a možnosťami rozprávača a postáv: Pán Ó = o kom sa hovorí, i kto hovorí; Ona (ale aj čitateľ) = Ty, komu sa hovorí; Ja = rozprávač (i svedok, i Pán Ó). Autor už na prvých stranách odhaľuje svoj kompozičný postup, ktorý je zaujímavý: „Pán Ó, tak ho budem, ak dovolíš, volať [...] dlho je na ceste a ja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti o tom všetkom [...] môžem iba hovoriť, no nemôžem nič ovplyvniť.“

    Rozprávač sa vyjadruje o hlavnom hrdinovi ako o 3. osobe, ona – zainteresovaná persóna v hrdinovom živote – je v 2. slovesnej osobe. Tieto pozície sa miestami striedajú, menia, a tak niekedy dochádza k prekonštruovanosti. Niektoré časti textu knihy majú vo svojom vnútri časové a priestorové zlomy, na krátkych plochách sa striedajú slovesné časy, retrospektíva sa prelína s prítomnosťou a dávnou minulosťou (spomienky na detstvo, ktoré prichádzajú najmä vtedy, keď protagonista veľmi intenzívne pociťuje samotu).

    Minulosť je stvárnená spravidla staticky (opustené izby, ustlané postele): „Nič sa nedeje – tak to vidí vcelku. Ale keď celok rozmení na drobné, vidí to trochu inak.“ Spomínania sú sprítomňované aj formou textovej kompozície, napr.: „Alebo ešte predtým...“ (s. 28); „A ešte predtým“ (s. 29). Niekedy sú spomienky rýchle – raz je Pán Ó v Benátkach, potom v Paríži alebo na Slovensku v horách („Možno by som na to mohol ísť aj takto, od chvíle k chvíli, lebo príbeh mi stále uniká.“). Inokedy prechádza zasneženou krajinou, aby o niekoľko riadkov ďalej vdychoval čerstvý vzduch po nočnej búrke, ktorý vonia dažďom („Obyčajne je to tak, že to, čo práve prežíva, je príliš samozrejmé a obyčajné. Aby to dosiahlo výnimočnosť, musí si počkať, kým sa to nestane spomienkou.“).

    Grafické odčlenenie jednotlivých malých častí textu umožňuje autorovi radiť za sebou motívy, opisy či príbehy, ktoré by nie vždy obstáli bez tohto rozčlenenia. Kniha vlastne pozostáva z množstva „zápiskov“, ktorým autor dal jemnú dejovú niť. Pán Ó odchádza z Modrého domu, spomína naň, rád by sa doň vrátil. Modrý dom je pre Pána Ó symbol toho, keď nebol sám: „Stále myslím na ten Modrý dom.“ Toto miesto nedokáže oživiť sám. Chýba tam Ty – ona: „Do centra diania, ktoré dosiaľ patrilo len jemu, [...] vstúpila žena. Asi si myslí, že nie je nič jednoduchšie, ako byť postavou nejakej knihy.“ A tak postava ženy (Ty, ona) je akoby postavou fiktívnou i skutočnou zároveň.

    Pán Ó je postavou samotára, sklamaného muža. Je to precitlivený, traumatizovaný človek s psychickými ťažkosťami (ľahké prejavy manicko-depresívnej psychózy a paranoje), ktorý sa cíti bezmocným, keď sa „musí“ podriaďovať spoločenským normám a zákonom v systéme. Má predstavy o správnejšom usporiadaní ľudskej spoločnosti. Ide o psychológiu človeka, ktorý nie je „zaradený“ do spoločnosti, preto vníma skutočnosť intenzívnejšie, citlivejšie, žije neustále pod vnútorným tlakom („nestrácaj čas, nečakaj, rob niečo...“). Prežíva silné, vierohodné, realistické halucinácie a bezradnosť. Reálna, prítomná skutočnosť je len na okraji, resp. v úzadí („Prišiel deň po voľbách. Vidí, že dopadli veľmi zle. Ale vidí aj to, že svieti slnko, v záhrade dokonca poletuje motýľ.“).

    Pre Jurolekove texty sú typické tri okruhy: realita – prítomná skutočnosť, retrospektíva – spomienky, a úvahy, ktoré sa viažu k prvým dvom okruhom. V nich autor predstavuje zraniteľného a zraneného hrdinu, jemného človeka s obsesiami, úzkosťami, psychickou labilitou: „Tie zvuky, zvuk prírody a zvuk civilizácie, do seba narážajú...“ Nostalgiu za niekým či niečím vyjadruje cez prírodné motívy (stará jabloň, ktorá doslúžila). „Svet Pána Ó vedie kamsi do stratena. Nedokáže veci rozvíjať a završovať. Schopný je iba večne začínať, nevie nájsť niť, ktorá by ho priviedla k cieľu. Na svojej ceste je vždy znova na začiatku.“

    Pán Ó svojím životom – pohybom po priestranstvách prírody, vidieka, mesta, bytu, mapuje skutočnosť s jej detailmi. Pri prázdnote, v ktorej sa ocitol, keď zostal sám, si azda viac všíma svet, ktorý bol predtým „neviditeľný“. Absolútne detaily (uväzovanie šnúrky na topánke) strieda s veľkými priestormi a rozsiahlymi časmi. Príroda ho zakaždým upokojí, ale „Zrazu sa zháči: nežije mimo reality? Nestal sa jeho život relevantným už len pre neho samotného?“

    Druhá časť knihy – Zošity Pána Ó – predstavuje dojmy a asociácie pri pozorovaní skutočnosti, pozostávajúce z niekoľkých riadkov. Dajú sa vnímať ako sen v spánku či sen s otvorenými očami. „Ľudia pracujú. Ale niekto predsa musí aj snívať.“ Pán Ó sa opäť pohybuje v rôznych prostrediach, ale najmä v prírode. Obrázky z prírody (časť Záhrada) obyčajne zakončuje sentenciou. Knihu završuje prieskumom. Ten je základný (filozofické texty o svete, o skutočnosti, o živote, o nespravodlivosti v spoločnosti), lyrický (psychika človeka, jeho vnemy pri pozorovaní sveta v rôznych časoch a obdobiach roka, nostalgia za príjemnou minulosťou), neskorý (tu prevažujú sentencie) a posledný prieskum (ťažké existenčné a existenciálne úvahy, pocit ničoty, depresie, úzkosti, osamelosť; chýba ten druhý, chýba láska).

    „Tento svet funguje tak hriešne, že každá účasť na jeho systéme je pochybná.“ Ale „pritom život je v podstate veľmi jednoduchý: vystačí si s láskou. S láskou človek asi naozaj nemôže zablúdiť, rozum je určite omylnejší“. A je tu ešte kapitola Z listov Teozofovi, v ktorej sú úvahy o Bohu.

    V tejto druhej časti knihy sa Pán Ó opäť prejavuje ako rozprávač (1. osoba), ktorý sa obracia na druhú osobu (ona): „Keby si tu so mnou bola, možno by svet pre mňa nebol iba spomienkou.“ Tu je aj najviac sentencií a veľmi zaujímavých, neobvyklých úvah.

    Rudolf Jurolek vytvoril knihu, ktorá je pozoruhodná svojou kompozíciou a názormi – Pána Ó, rozprávača i svedka. Rozhodne je to kniha na zamyslenie a zamýšľanie.
     
    Gabriela Rakúsová