Chcem žiť, to je všetko

  • Recenzované dielo

    Nech sa páči do plynu
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Daniel Hevier ml.
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Minulosť sa ako dýka zaborí do duše. Zanechá veľkú jazvu a spomienky pretlačí do každodenného života. Poľský spisovateľ Tadeusz Borowski celý svoj umelecký život bojoval s otrasnou skúsenosťou z koncentračného tábora.

    Pri písaní koncentráčtiny či gulagovej literatúry, ako ich v úvode knihy počastoval termínom Ivan Kamenec, je dôležité, aby nebolo narábanie s emóciami samoúčelné, ale aby sa prostredníctvom nich pomohlo dotvoriť pútavý príbeh a priniesť nové informácie. Nie každý to dokáže. Navyše, ak ste autor, ktorý podobnú skúsenosť prežil, je to o to bolestivejšie. Ísť hlboko do tmavých spomienok, nájsť v nich podstatu a objaviť primerané tempo rozprávania si vyžaduje veľkú literárnu zručnosť. Len tak sa dá napísať silný príbeh založený na skutočnosti. Dokázal to poľský prozaik Tadeusz Borowski, ktorému v slovenčine vyšiel výber autobiografických poviedok.

    Ako príslušník literárnej avantgardy odmietal antisemitizmus, bojoval proti krivde a prikláňal sa k ľavicovej orientácii. To všetko mu nacisti spočítali a odvliekli ho do pracovného tábora v Osvienčime. Unikol smrti, keďže v tom čase sa už ľudia s doloženým árijským pôvodom nesplyňovali, no prebrať sa z letargie táborového života obklopeného násilím a bezmocnosťou ho stálo veľké úsilie. Poznačilo to nielen jeho osobný život, ale aj literárnu dráhu. Po skončení druhej svetovej vojny sa preorientoval z poézie na prózu. Tá podľa neho dokázala presnejšie pomenovať svedectvo doby. Priklonil sa k formátu poviedky a opis každodenného teroru, ktorý morálne znecitlivil väzňov a premieňal obyčajných ľudí na zbabelcov, udavačov, zlodejov, zdokumentoval na relatívne malej ploche. Nemoralizuje, nenabáda, iba poukazuje. Za múrmi geta sa odohrávali neuveriteľné príbehy ľudského pudu. Na to všetko prihliadali nielen strážcovia, ale aj táborový zákon s vlastnou morálkou, ako napríklad milosrdne klamať ľudí idúcich na istú smrť (Nech sa páči do plynu), alebo ako ich potom okradnúť, aby mohli prežiť ďalší (Ľudia, ktorí šli). To sú tie okolnosti, ktoré podľa Borowského robia človeka adaptabilným na každé utrpenie. Avšak, ako dodáva, tí na slobode sa správali ešte horšie – keď rozpráva o otrokároch budujúcich spoločnosť na kostiach iných a o korporáciách, ktoré si budujú svoj kapitál na vojnových zločinoch a po skončení vojny menia ruiny na prosperujúce mestá a do nich sa potom vráti skrivená, zlomená a prázdna „schránka“ bez duše. Borowski do tohto žiaľu vnáša sugestívny komentár: „tu máš milión ľudí alebo dva, alebo tri milióny ľudí, zabi ich tak, aby o tom nikto nevedel, ani oni sami, uväzni niekoľko stotisíc, zlom ich solidaritu, poštvi človeka proti človeku“, a vo svojej bezmocnosti si pokladá otázku: „Ako to, že nikto nevykríkne, nenapľuje im do tváre, nevrhne sa na nich, snímame čiapky pred esesákmi vracajúcimi sa z lesa, keď prečítajú naše mená, ideme s nimi na smrť – a nič?“

    V poviedkach pomaly buduje atmosféru, do ktorej sa slová zarývajú ako nôž a ten rez pomaly ťahá po spomienkach. Pestrý text v monochromatickej atmosfére buduje príbeh. Hoci sú zápletky miniatúrne a skôr slúžia iba ako kulisa toho, čo sa v Osvienčime odohrávalo, majú svoju silu. Koľajnice vedúce do táborov smrti, pričňa a na nej posteľ v zhnitých budovách, komín v spaľovni, sanitka Červeného kríža, ktorá namiesto ranených vozí plyn. Priestor a miesta vnášajú asociácie, ktoré povedia viac než konkrétne situácie. V tomto smere je Borowski majstrom. Z jeho diela cítiť smrť a jej farbu, zápach a obrysy. Je to naturálna literatúra, sčasti fabulovaná, no stále s veľkou mierou autenticity, inak by to bolo znesvätenie pomníka obetiam Osvienčimu a ďalších táborov smrti. Veď, ako vraví v poviedke Januárová ofenzíva: „Plynové komory vyhasli, ale ich dym sa ešte neusadil. Nechcem, aby podkurovali našimi telami. A nechcem byť podpaľačom. Chcem žiť, to je všetko.“
     
    Daniel Hevier ml.