Čítanie ako spolupremýšľanie

  • Recenzované dielo

    O zmysle ľudského života
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Etela Farkašová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    V novozaloženej edícii Skica ako 1. zväzok vychádza knižka úvah uznávaného biochemika L. Kováča, ktorý je známy aj ako rozhľadený mysliteľ vyjadrujúci sa k aktuálnym, ale i k „večným“ témam. Takto vystupuje aj v najnovšej knižke O zmysle ľudského života, po jej prečítaní však zistíme, že autorove úvahy majú oveľa širší záber, ako signalizuje názov.
     
    Knižka je koncipovaná ako pozvanie k rozhovoru, k spolupremýšľaniu o nastolených otázkach, predovšetkým o jednej zo základných filozofických otázok: „Prečo a kvôli čomu žijeme?“ Za príznačné pre všetky úvahy pokladám dva momenty, prvým je permanentná osobná prítomnosť autorského subjektu, jeho profesionálna i životná skúsenosť, jeho myšlienkový i pocitový svet – Kováč nepristupuje k problematike ako kultúrne, historicky či hodnotovo neutrálna bytosť, ale ako prírodovedec žijúci v konkrétnom historickom, kultúrnom, politickom časopriestore. Druhým momentom je zdôrazňovanie intelektuálnej, emocionálnej, hodnotovej spriaznenosti s vybranými predstaviteľmi slovenskej i svetovej kultúry, najmä literatúry, prírodnej vedy a filozofie, čo sa premieta do začlenenia ich myšlienok, básní, esejí do vlastných textov. K takýmto duchovne príbuzným patria popri Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, Rúfusovi, Novomeskom alebo Niňajovi aj Shakespeare, R. Jeffers, A. Pope, z prírodných vied najmä Darwin, Thomas H. Huxley, H. G. Wells, z filozofov Sokrates, Hume, Adorno, C. F. von Weizsäcker...
     
    Neprijateľnosť koncepcie „sebeckého génu“
    Široké tematické spektrum nemožno vyčerpať v jednej recenzii, ani sa necítim kompetentná na to, aby som sa vyjadrovala ku všetkým nastoleným otázkam, najmä z oblasti prírodných a technických vied či samotnej techniky, no aj pri zúženom pohľade ostáva veľa toho, čo som vnímala ako podnety pre spolupremýšľanie a čo fragmentárne naznačím. Tak napríklad autorova polemika s Dawkinsonovou koncepciou „sebeckého génu“, a to v kontexte jej dôsledkov pre formovanie mentality v západnej, už aj tak sebecky orientovanej kultúre. Podnetné sú úvahy o vzťahu prírodnej a kultúrnej evolúcie (núka sa porovnanie s koncepciou brnianskeho filozofa Josefa Šmajsa, podľa ktorého kultúrna evolúcia má vzhľadom na svoje predátorské nastavenie protiprírodný charakter). Z ďalších tém sa pristavím pri tých, ktorým som sa sama profesionálne venovala, čím sa zároveň priznávam k „osobnému“ čítaniu knihy.
     
    Rehabilitácia emócií
    Potešila ma pozornosť, akú L. Kováč venuje pri uvažovaní o ľudskom poznávaní emocionalite, pridávajúc sa tak k viacerým súčasným vedeckým autoritám, ktoré sa zasadzujú za jej „rehabilitáciu“, výskumy totiž potvrdzujú, že emócie (najmä pod vplyvom karteziánskeho racionalizmu) boli v súvislosti s ľudským poznávaním neprávom podceňované, hoci zohrávajú významnú noetickú rolu v živote človeka a sú dôležité v procesoch jeho orientácie vo svete. Blízky je mi názor o potrebe rovnováhy rácia a emócií pre hodnotné ľudské prežívanie a takisto o potrebe rozvíjať poznávanie aj prostredníctvom umenia. Vo filozofii prebehlo nemálo sporov o poznávacie kompetencie umenia a o správnosti spájať fenomén umenia s poznaním, pričom často dochádzalo k redukcii poznania na jeho vedeckú podobu, o to väčšmi možno oceniť, ak popredný prírodovedec sa vysloví o umení, že prináša „životnú múdrosť a pokoj duše“, či dokonca umeniu pripíše schopnosť „siahať hlbšie do povahy sveta, než dokáže veda konceptuálnym opisom“. Len pritakať môžem ďalšiemu autorovmu presvedčeniu, že „cez dočasnosť a pominuteľnosť získava život svoj zmysel“, ako aj jeho ďalším úvahám o „žití v čase“.
     
    Múdrosť mladosti a múdrosť staroby
    Z hľadiska dnešnej spoločnosti, jej prudko akcelerovaného vedecko-technického vývoja a následne vznikajúcich generačných priepastí je aktuálne autorovo metaforické vyjadrenie o dvoch druhoch múdrosti: o múdrosti mladosti a múdrosti staroby, v čom vidím náznak kritiky dnes rozšíreného chápania múdrosti ako počítačovej či inej technickej zručnosti, a s tým súvisiaceho podhodnotenia múdrosti ako životnej skúsenosti. So sympatiou som sledovala autorove úvahy o sociálnom charaktere mozgu i emócií (dodala by som, že to platí aj pre naše zmyslové receptory), ako aj argumentáciu v prospech človeka ako „hypersociálneho živočícha“ – z týchto tvrdení, ako to naznačuje aj L. Kováč, vyplývajú etické konzekvencie, prinajmenšom uvedomenie si potreby iných ľudí, tak pre naše poznávanie, ako aj pre sám život, čo je zvlášť v čase vyhroteného individualizmu veľmi potrebné.

    Diskutovať by sa dalo o tom, či presun do virtuálnej reality môže priniesť riešenie problémov, s ktorými sa boríme v reálnom svete (migračné vlny, terorizmus, sociálna polarizácia sveta, dôstojné žitie a umieranie, dosahovanie šťastia, či toto možno exaktne skúmať, kvantifikovať). Isté je, že kniha L. Kováča prináša výzvy k spolupremýšľaniu, preto verím, že zarezonuje v našej kultúrnej verejnosti – zasluhuje si pozornosť.
     
    Etela Farkašová