Citlivá ruská lyrika

  • Recenzované dielo

    Čo vietor spieva
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Tamara Janecová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Alojz Nociar v knihe Čo vietor spieva predstavil výber z lyriky Alexandra Bloka (1880 – 1921), jedného z najvýznamnejších ruských básnikov 20. storočia. Prekladateľ sa vo svojom výbere pokúsil zachovať rozporuplnosť Blokovej poézie, v ktorej sa „neha blokovských veršov drží za ruku s hrubosťou a precitlivenosť s výbuchom zlosti” (s. 11).
     
    Blok patril medzi spisovateľov druhého obdobia ruského symbolizmu, pre ktoré bola charakteristická inšpirácia antickou a európskou kultúrou, kult tajomnosti, návrat k telesnosti a spájanie umenia s mystikou. Básnik vo svojej tvorbe dokázal spojiť hlbokú intimitu s jasnozrivosťou, ktorou vytušil približovanie sa spoločenských katastrof. Prekladateľ Alojz Nociar rozdelil básne do deviatich častí podľa období jednotlivých lyrických cyklov. Atmosféru knihy zaujímavo dotvárajú úryvky z Blokových listov, denníka a citáty umelcov i literárnych vedcov (Milan Rúfus, Zlatko Klátik, Konstantin Paustovskij, Osip Mandeľštam, Vladimír Orlov, Kornej Čukovskij, a ďalší).
     
    Verše o Krásnej Dáme
    Blok využil v básňach z obdobia cyklu Verše o Krásnej Dáme ruský tónický verš (doľnik). Nociar vo svojom preklade zvolil sylabotonizmus, najmä zmiešané (logaedické) verše so striedaním daktylskej a trochejskej stopy. Rozhodnutie prebásniť verše sylabotonicky prispelo k zachovaniu hudobnosti Blokovho verša, jeho ľahkého a príjemného plynutia. Na niektorých miestach textov sa vyskytli významové posuny, napr. v básni Prichádzam do temnoty chrámov je v Nociarovej verzii: „V tieni za vznosným stĺporadím / rozochvieva ma škripot dvier, / na tvár mi v modrej žiare hľadí / zasnený obraz z iných sfér...“ (s. 18). Tomuto obrazu dodáva sugesciu aj protiklad tmy a svetla, ktoré má v básni podobu ohňa, Nociar však svetlo červenej lampady pred ikonou preložil ako „modrú žiaru“, čo mierne narúša farebnú symboliku veršov. V Blokovej básni je aj niekoľko slov vytvárajúcich obraz ženy – Panny Márie, v slovenskom texte je však táto línia oslabená absenciou analogických slov náboženskej lexiky, ризы uvádza Nociar ako hodváby (možno by lepšie zodpovedalo slovo rúcho).

    Na ranú tvorbu Alexandra Bloka vplýval jeho záujem o dejiny filozofie, upútala ho Platónova teória o večných a nestálych ideách a panteistické učenie Vladimíra Sergejeviča Soloviova. Blokov milostný vzťah k Mendelejevovej dcére sa vo Veršoch o Krásnej Dáme transformoval do ideí podľa Soloviovho Večne – ženského. Ruský filozof predpovedal príchod Svetovej duše a Sofie (Božskej múdrosti) v podobe nepoznaného, pozemského dievčaťa, čo sa malo stať začiatkom premeny sveta. V Nociarovej knihe sa zachovala mystifikácia lásky, ktorú lyrický subjekt prežíva jednak ako hlboký individuálny zážitok, no zároveň predstavuje aj nadosobný zmysel života, jeho tajomstvo.
     
    Mesto
    Výber z obdobia cyklu Mesto odráža vytriezvenie z ideálov čistej lásky, básnický hrdina Večnú ženskosť ironizuje, ideál Madony nahrádzajú postavy telesných žien. Výber básní dobre reprezentuje mnohorakú podobu mesta, Petrohradu, ktorý je zobrazovaný ako priestor pochmúrnych nocí, olovenej oblohy, ako miesto, kde „na kamenné telo chrlí / gejzír slnka jasnú krv“ (s. 31). Vyskytnú sa však aj významové nepresnosti, napr. v pasáži: „V krčmách, krámoch, uliciach, čo hasli, / kým sa rozlial žltých svetiel prúd, / hľadal som tých nekonečne krásnych, / posledných, čo ešte veria na osud…“ (s. 32), lyrický hrdina hľadal ženy, v Nociarovom preklade je však použitý mužský rod; možno to spôsobila koncovka prídavných mien v akuzatíve plurálu, ktorá je, na rozdiel od slovenčiny, rovnaká pre mužský i ženský rod. Posun je aj vo význame, u Nociara básnický hrdina hľadá ženy „čo ešte veria na osud“, no bližšie originálu je český preklad Jaroslava Teichmanna: „jsem všude hledal božsky krásné ženy, / světice hrdé na svou pověst šlamp,“ (šlampa – neporiadna žena).

    Čo vietor spieva obsahuje aj dve poémy, ktoré sa v období socializmu stali Blokovými najznámejšími básňami a predstavujú opačný pól autorovej poézie. Poéma Dvanásti odráža revolučný chaos. Pochod mestom dvanástich červenoarmejcov ako dvanástich apoštolov nového poriadku vedie Ježiš Kristus, symbolizujúci humanistický zmysel a čistotu revolúcie. V rovnakom období vznikla aj druhá známa poéma Skýti, tematizujúca historické poslanie Východu ako protikladu Západu.

    Alexander Blok patrí medzi najväčších básnikov ruskej moderny a sprístupniť časť jeho diela slovenským čitateľom je náročnou prekladateľskou úlohou. Po roku 1989 knižne vyšiel preklad Blokových básní len v diele Jána Zambora Kniha ruskej poézie (2011). Alojz Nociar vytvoril tematicky pestrý výber, v ktorom sa pokúsil, aby zazneli všetky struny Blokovej poézie. Výber básní obohatený o citáty súvisiace s Blokovou poéziou, estetická grafická úprava knihy a najmä Nociarov talent i osobné zaujatie sa podieľajú na knihe, ktorá rozhodne obohatí slovenskú kultúru a predstavuje prínos pre celú spoločnosť, pretože, slovami Nociara, od vzniku Blokových básní „uplynulo storočie, no na mnohých len sem-tam presvitá sivý vlas. A sú aj také, čo vedia zaťať zuby rovnako ako vtedy, keď na nich sotva uschol atrament“ (s. 9).
     
    Tamara Janecová