Človek človeku vlkom

  • Recenzované dielo

    Retrotópia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Eva Dědečková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Posledná kniha vynikajúceho sociológa a filozofa Z. Baumana ponúka živý obraz našej „tekutej modernej spoločnosti“, pričom so všetkou naliehavosťou bezostyšne kladie otázky, ktoré osvetľujú to podstatné, pre čo nám často chýba porozumenie – a to sú ekonomické, sociálne a kultúrne súvislosti, ktoré sa zdajú byť kŕčovitou predzvesťou nezvratných zmien v ľudských dejinách. Otázne však je, či sú to vskutku „pôrodné“ bolesti, ktoré privádzajú na svet nové, uvedomelé, kozmopolitné ľudstvo s citom pre univerzálnu sociálnu ekonomiku, alebo ide o diaroický syndróm nepoučiteľného ľudského rodu.

    Už samotný názov knihy vystihuje ovzdušie dneška. V strachu pred budúcnosťou, ktorá nám kedysi sľubovala rajské zajtrajšky, obraciame nostalgicky svoj pohľad do minulosti, do čias prekypujúcich ideálmi, víziami o nepochybnom napredovaní k definitívnemu blahu a šťastiu. Obraciame krky ku pamäťovej krajine snov a ambícií rodičov, ktorá je však v skutočnosti – nikde. Naša retrospektívna utopickosť je výdatne živená roztrpčením z až príliš hmatateľnej priepasti medzi globálnymi požiadavkami pokroku, možnosťami spolupráce či pôsobenia technológií, a lokálnymi, až príliš bolestivými ranami pretrvávajúcej, ba prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti, ktoré len rozdúchavajú prostoduché nacionalistické nálady, rozoštvávajú proti sebe národy i jednotlivcov, pričom sa v nás prebúdza prapôvodné, sebazáchovné heslo: späť ku kmeňom!

    Prirodzene, človek cítiaci krivdu hľadá a bytostne potrebuje nájsť vinníka, vybiť si svoju zlosť a nájsť akékoľvek zdôvodnenie pre svoj nespravodlivý, biedny stav. Globalizácia skomplikovala možnosť aspoň akosi rozumne vyložiť svet, urobiť si ako-taký obraz o ňom a mať aspoň inštinktívny pocit relatívneho bezpečia, istoty, že veci sa majú približne tak a tak. No internet a nové technológie zmazali všetky horizonty a človek ocitnuvší sa v podivných vodách tejto doby chce jednoducho prežiť – každý druhý je mu príťažou, cudzincom, bytostným ohrozením.

    Bauman vo svojich analýzach nerobí len prostý výpočet problémov, s ktorými sa dnes stretávame (otázka vlastnej identity, problém migrácie a pokrytecký postoj USA, nezamestnanosť a celková zmena charakteru trhu práce, atď.), ale bez okolkov upozorňuje na to podstatné – čo alebo koho záujmy vytvárajú medzi blížnymi toto bojové pole. Na jednej strane sa pyšne považujeme za najvyspelejšiu civilizáciu s vysokou životnou úrovňou, ale ako je možné, že viac ako polovica sveta hladuje? Aby sme však neboli takí odťažití, veď nebolo to tak dávno: stojíte v obchode a niet vajec, niet masla... a vtom vám vo vrecku zazvoní váš iPhone. Tragikomická fraška. Alebo ešte na nôtu „jednotnej Európy“ – zatiaľ čo vy ako plnohodnotný člen EÚ kupujete desať vajec za viac ako tri eurá, brat Nemec ich má stále za nezmenenú, polovičnú cenu a „centrálny mozog“ v Bruseli o brutálnych výkyvoch kdesi na ďalekom východe Európy ani netuší.

    Na tejto reálnej situácii si môžeme ukázať, čo chce Bauman vlastne povedať, a síce to, že najjednoduchšie je hneď znenávidieť tohto suseda, ale práve touto svojou pudovou krátkozrakosťou pristupujete na hru ekonomických skupín, hranú pre pobavenie horného jedného percenta.

    Nie, cesta zdôrazňovaním neprekonateľnej odlišnosti, cudzoty druhého nevedie nikam. Naopak, uvedomiť si, že v osídlach peňažného ekonomického aparátu, ktorý bytostne potrebuje otrokov, masu chudoby a nacionalistických hlupáčikov, sme všetci spoločne – globálne. Myslieť si, že nás spasí politika, tzv. politické opatrenia, je dnes už veľmi naivné, pretože od tej sa moc dávno oddelila. Spolupatričnosť, nielen kozmopolitné vedomie, ale predovšetkým svedomie je tým, čo musí každý jednotlivec v sebe sám vydobyť a zároveň byť ochotný postaviť sa za rovnaké práva druhého, aj keby som ja sám mal dostatok. Nedajme si nahovoriť, že riešenia neexistujú, len preto, že by pre „niekoho“ boli „neekonomické“! Bauman veľmi pekne načrtáva rôzne (ne)možnosti, ako sa postaviť k tejto pálčivej situácii (napr. zavedenie univerzálneho základného príjmu), ide „len“ o to, aby boli k dialógu pripustení a vzájomne uznaní a uznávaní všetci partneri. Pretože v globálnej ére sú sociálne problémy spoločné viac než kedykoľvek predtým. Z. Bauman verí, že i napriek dlhej a nesmierne problematickej ceste je azda možné prelomiť jednostrannú, technickú vyspelosť sveta (existujúcu na úkor ľudskosti) a „pozdvihnúť ľudskú integráciu na úroveň celého ľudstva“ alebo (ako nakoniec konštatuje) „skončíme v spoločnom hrobe“.

    Možno to znie paradoxne trošku utopicky, ale len zdanlivo. Nejde tu o definitívne vyriešenie všetkých problémov sveta, ale o odstránenie do očí bijúcej nespravodlivosti života hŕstky ľudí v nepredstaviteľnom a de facto aj nezmyselnom luxuse, fyzicky i emocionálne (nutnosť upracovať sa k chorobe v márnej túžbe po lepšom živote ako v televízii či na fotkách na internete) zneužívajúcej väčšinu ostatných, sotva prežívajúcich zo dňa na deň, na tento svoj nepatričný cieľ.
     
    Eva Dědečková