Čo všetko predchádza pád?

  • Recenzované dielo

    Pád
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Autor recenzie

    Radka Komžíková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Mladá dvojica protagonistov Grafovej novely Pád, André a Lujza, sa rozhodne ísť na turistiku, nie práve ľahkú, žiadna rekreačná záležitosť – ide o poriadnu horu, na ktorú sa bolo treba vopred dôkladne pripraviť, trénovať, zbierať sily, energiu, čas, aj odhodlanie. Pádu teda okrem pýchy v tomto prípade predchádza aj výstup.

    Dej nemá žiadne výrazné zvraty, a aj to, čo na prvý pohľad ako nádejný zvrat pôsobí, sa len zľahučka uloží na vrstvu predošlého konfliktu. Tak sa na seba drobné problémy postupne kopia, ako keď sa pomaly rozosneží, najprv nič, len pár vločiek, ktoré človeka vari aj tešia, lebo sú akýmsi oživením, a ani neviete ako, zrazu sa brodíte v brečke po kolená.

    Kniha je písaná v er forme, ale zásadne z pohľadu mužskej postavy. Aj retrospektívy sa nám dostávajú iba z jeho strany. Občas z toho pramenia problémy s pochopením, čo si teda André myslí a čo už nie. Lujza v Páde celý čas kráča za ním, neustále zaostáva, spomaľuje. Akoby bola iba do počtu. A ona naozaj je, lebo André je natoľko sebestačný, že zvláda všetko sám. Dokonca aj privádzať sa do šialenstva. A viní za to, samozrejme, ju. Plný nervozity, často pocitu nadradenosti (vďaka svojej rýchlosti, je v príbehu naozaj stále vyššie než Lujza), iritujúci, živiaci v sebe negativitu a stereotypy, necháva Lujzu v úzadí. Bez snahy prísť na príčinu problémov. Niežeby nechcel vedieť, prečo sa Lujza správa tak, ako sa správa, len sa jej proste neopýta. Len háda, vytvorí si záver sám a uspokojí sa s ním. Lezú spolu, ale každý osve. Čo povedal André v predošlú noc, ráno už neplatí. Skrátka, ak hovoríme v Páde o postavách, sú dve, ale o jednej dokopy nič nevieme ani my, ani druhá hlavná postava. Autor Lujze nevenoval toľko pozornosti, aby sme sa o nej dozvedeli čosi viac. Pokojne mohla byť celý čas Andrého fantazmagóriou.

    Hory môžeme v tomto prípade vnímať ako metaforu na viacerých úrovniach, od ľudskej snahy dosahovať vrchol až po čiastkové prekonávanie ľudských hraníc, ale viac než čokoľvek iné sú hory v Páde akási samostatná bytosť s osobitým charakterom. S presnou stavbou tela, s vlastnou hlavou. Čím vyššie, tým viac vzrušenia. Čím bližšie si ľudia myslia, že sú k ich zdolaniu, tým fatálnejšie sa mýlia.

    Nuž, asi je dôležité občas sa zastaviť, skontrolovať, či sa v tom postupne hromadiacom sa snehu nebrodíme už po pás a uvedomiť si, čo nás to vlastne ešte ženie vpred.

    Môj (pravdepodobne veľmi subjektívny) problém s Pádom tkvie v mnohorakosti jeho interpretovateľnosti. Čo mi obvykle imponuje, no tentoraz z toho nadšená nie som predovšetkým preto, že každá cesta ma dovádza síce k rôznym, no zakaždým rovnako opozeraným/očítaným/opočúvaným témam. Pád je skôr nevýrazný literárny počin s relatívne veľkým množstvom problematických pasáží (s prihliadnutím na taký krátky text) a Grafovo podanie motívu ega a cesty kvalitatívne nijako nevyčnieva medzi knihami s podobnou tematikou. V skutočnosti sa len tak rozpačito a nenápadne zasúva kamsi na maličké voľné miesto v tejto pomyselnej knižnici.
     
    Radka Komžíková