Čosi žiarivé a zároveň čierne ako morion

  • Recenzované dielo

    Svetlo a iné stroje
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Mila Haugová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    „Svetlo prezrádza prepadliská, treba však pochopiť jeho reč – samo je prepadliskom pre tých, čo nerozumejú.“

    Peter Prokopec

    Spať s otvorenými očami? Aj tak by som mohla nazvať svoj text o najnovšej knihe Jána Tazberíka. Je autorom piatich básnických zbierok: každá má v názve slovo spojené so svetlom. V tomto ohľade patrí v kontexte vety básnika Petra Prokopca (mladšieho možno aj o tri generácie) k tým, ktorí rozumejú svetlu a jeho reči a neprestajne prítomnej temnote, tme, súmraku – neodmysliteľným dvojičkám svetla. Aj kniha samotná je koncipovaná čierno-bielo a kontinuálne: podobá sa výrezom z kruhového terča v predchádzajúcej knihe, ale je organicky obohatená o kresby Paula Kleea – tak, ako je vnútro (podľa autora útroby viet, básní) obohatené o nové pevné jadro: básne v próze. Práve tým by som sa chcela venovať možno o trochu viac ako ostatným – je to žáner ťažký (hustý), v slovenskej poézii zriedka sa vyskytujúci. Preto aj inšpirácia tým najkvalitnejším zo svetovej poézie:

    z knihy do knihy prechádzajúci Henri Michaux „Mal som osemnásť: prišiel Michaux“, cez Cantos sa dotkne Ezru Pounda, ďalej Eugenia Montaleho, Majakovského, Czesława Milosza, Maxa Jacoba – rovnomenná báseň patrí v sérii básní v próze k najpresnejším: dômyselne, inteligentne, ako vysokú šachovú partiu tu Tazberík rozohráva hru medzi čítaním Maxa Jacoba, písaním svojej básne a zároveň čitateľom, ktorý to číta: trojkombinácia slov, viet: „nezastaviteľné pružiny a kolieska“ (básne), až po posledné slová, ktoré sú opakovaním mena: Max Jacob.

    Na celej ploche zbierky pokračuje zápas svetla a tmy. Tazberík vlastní to, čo je pre písanie azda najdôležitejšie, práve ak ide o básne v próze: naladenie na detaily zvláštnosti, na to, čo vidí básnik a nevidia iní: spí s otvorenými očami: aká jednoduchá a dobrá definícia básnenia z básne Čakárne na slová, v ktorej kraľuje citát od Majakovského.

    Stroj na vyzliekanie nevesty je možno aj kľúčom k Tazberíkovej poetike básní v próze. Bez toho, aby opúšťal jedno z kľúčových diel Marcela Duchampa Veľké sklo a inštaláciu Étant donnés (ktorá sa dá vidieť len cez dierku vo dverách), si paralelne píše svoj text tvrdý a priesvitný ako sklo, ktoré nakoniec praskne, ale nerozpadne sa. Reflektuje všetko svojím veľmi subjektívnym pohľadom, a predsa sa počas čítania týchto koncentrovaných textov cítime byť prichytení pri našom vlastnom živote.

    Vlastne celý pohľad Jána Tazberíka na skutočnosť života a skutočnosť básne je akoby cez sklo: niekde tam (inde? v hĺbke v diaľke v tme pamäti bol možno život ešte autentický). Podunajská elégia je nežná spomienka: „dievča, ktoré som kedysi miloval“, ale táto spomienka je spojená s pomerne surovým obrazom: „dievča porciuje rybu“, a to je činnosť, ktorá vlastne zatláča do úzadia pocit pri spomienke: bolesť zo straty.

    V každej básni tejto dobre komponovanej zbierky sa vlastne nachádza táto dvojpólovosť: svetlo lásky, tma spomienky, neha a bolesť, odstup a bezprostrednosť (síce len chvíľková, ale silná), baladickosť a technická precíznosť verša a myslenia. Tu by som spomenula text, v ktorom sa vyskytuje Krasko a presné objavné výrazy pre jeho (svoju) poéziu: „stmievanie textu“, „gemerská tma Ivana Kraska“, „stoh tmy“.

    Tazberík rozumie svetlu aj tme: zrazu zasvieti v tráve kremeň, pahreba (hranica svetla a tmy) nechce zhasnúť, rôzne obrazy skla a črepín: sklo je vlastne zhmotnením svetla, miestom boja hmoty & myšlienky... a črepiny? To je naozaj otázka aj pre tvorcu, aj pre čitateľa: vlastne tisíckrát znásobia svetlo, ale zároveň ostro narušia celistvosť. Čo obetujeme básni?

    Na záver by som nechcela zabudnúť na báseň Albert nanovo, venovanú Jánovi Buzássymu, je niekde na rozhraní medzi básňami v próze a ostatnými textami: akoby rozhovor s T. S. Eliotom cez výnimočné preklady Jána Buzássyho, básnika, ktorého si Tazberík nesmierne váži nielen pre jeho básnické, ale aj prekladateľské kvality (mimochodom, debut Jána Tazberíka Pramene svetla v roku 1977 uviedol do literatúry práve Ján Buzássy). V dlhšom texte rozohráva filozofickú debatu a kladie otázky o zmysle stretnutí, vedie ad absurdum skúmanie dverí, izieb, otvárania: možností a nutností života a poézie (písania): je tam ruka uprostred rukopisu: popísaná stránka a záhadná postava Albert (alter ego autora?).

    „Za píšucou rukou niet objektívnej reality.“ je to rukavica hodená písaniu poézie, Eliotovi, Buzássymu, mne, vám, vážení budúci čitatelia tejto náročnej poézie.

    „Nie je tam nič/než...“

    A čo ak ani rukavica?
     
    Mila Haugová
    (morion je čierna odroda kremeňa, pozn. autorky textu)