Dejiny slovenskej literatúry I, II - Imrich Sedlák a kol.

  • Recenzované dielo

    Dejiny slovenskej literatúry I, II
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/25
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Imrich Sedlák a kol.: Dejiny slovenskej literatúry I, II Bratislava – Martin, Literárne informačné centrum – Matica slovenská 2009

      Už päťzväzkové „akademické“ Dejiny slovenskej literatúry naznačili, že čas individuálnych snáh o napísanie príbehu dejín slovenskej literatúry je neodvratne preč. Stanislav Šmatlák sa vzoprel tomuto faktu, a stal sa potvrdzujúcou výnimkou. Jeho Dejiny slovenskej literatúry (1988; 1997) sú studnicou poznatkov. Obdobnú funkciu plnia Dejiny slovenskej literatúry pripravené Viliamom Marčokom (2004). Doterajšie syntézy poskytli dostatok podnetov, na ktoré bolo možné reagovať. Vznikli nové Dejiny slovenskej literatúry (2009).

      Prvý zväzok Dejín slovenskej literatúry (2009) je výsledkom spolupráce Evy Tkáčikovej, Evy Fordinálovej, Imricha Sedláka, Jána Gbúra a Zuzany Stanislavovej, ktorá sa podieľala aj na koncipovaní druhého zväzku. Druhý zväzok je dielom Ladislava Čúzyho, Alexandra Halvoníka, Michala Harpáňa, Igora Hochela, Kataríny Sedlákovej a Ivana Sulíka. Každý má osobitý spôsob reči, každý sa iným spôsobom vcítil do napätia medzi dobou a textom. Všetci analyzujú, diskutujú, komentujú, hádajú sa a uzmierujú sa s dejinami. Niektorí píšu učebnicový text, iní problematizujú.

      Eva Tkáčiková, autorka kapitol o „slovenskej“ literatúre vytváranej v období stredoveku, renesančného humanizmu a baroka, odviedla výbornú prácu. Jej úloha bola neľahká. Pútavo, metodologicky koncízne, heuristicky vyčerpávajúco, a pritom literárnohistoricky výstižne spracovať príbeh dejín nášho písomníctva v obdobiach, ktoré mnohí pokladajú za trinástu komnatu našich literárnych dejín, je nesmierne náročné. Tkáčiková sa musela vyrovnať s viacerými literárnymi jazykmi, ktorými sa v minulosti písalo: staroslovienčina, latinčina, nemčina, maďarčina, biblická čeština, predspisovná slovenčina, slovakizovaná čeština. Z jej práce cítiť, že časovo vzdialené texty vníma ako stále živý komunikát. Referuje o nich, diskutuje s nimi, často aj nesúhlasí, háda sa s ich tvorcami, aby nám sprostredkovala svoj čitateľský zážitok z ich nazerania. Tkáčiková akcentovala poetologické a estetické hodnoty nazeraných textov. Precízny prehľad o textoch, ktoré fungovali v dobovom literárnom živote, jej umožnil nachádzať nové, dosiaľ nevidené vzťahy a súvislosti. Spomeňme väzby medzi textami zapísanými v kódexe Jána Jóba Fanchaliho, tvorbou Bálinta Balassiho a brnianskymi zlomkami, od ktorých odvíja vznik Seleckého Obrazu pani krásnej perem malovaný. Z Tkáčikovej rozprávania cítiť, že drží palce autorom evanjelického vierovyznania. V kapitole o renesančnej literatúre to nie je na škodu. Autorka tým obohacuje svoj výklad o mnohé teologické a filozofické súvislosti.

      Eva  Fordinálová napísala kapitolu o literárnom klasicizme, ktorá je svojím nazeraním na poetologickú jednoliatosť reflektovaného obdobia konvenčnou, na druhej strane ale prináša viacero podnetov, o ktorých by bolo hodné viesť diskusiu. Fordinálovej srdcovou záležitosťou je výskum tvorby Augustína Doležala, Bohuslava Tablica, ale najmä analýza tvorby členov Slovenského učeného tovarišstva a diela Jána Hollého. Zacielenie na tento okruh zapríčinilo, že próza v jej výklade nedostala toľko priestoru, ako sa žiadalo. Fordinálovej rozbor Doležalovej Tragoedie je prenikavý. Výklad autorského zázemia Starých novin literního umění, analýza bernolákovských polemík, prerozprávanie príbehu slovenského národného obrodenia ako obrodenia sa v duchu cyrilo-metodskej tradície, poukaz na zástoj Papánkových Dejín slovenského národa v ňom, snaha o nahmatanie prvkov biedermeieru v Tablicovej poézii, popretie preromantizmu - to sú podnety na diskusiu. Fordinálovej interpretácia Kollárovej a Hollého poézie nehľadá prepojenia medzi ich textami „násilím“, upozorňuje na Kollárov cestopis, napriek tomu ale cítiť, že Hollého poézia je v danej dobe pre ňu v podstate jediným umelecky relevantným komunikátom.

      Imrich Sedlák je autorom kapitoly nazvanej Romantizmus. Zámerne nepíšeme, že je autorom kapitoly o romantizme, či nebodaj o literatúre slovenského romantizmu. Jej časové rozpätie, dané rokmi 1836 – 1880, je diskutabilné. Sedlák väčšmi ako z podnetov Oskára Čepana vychádza z Cyrila Krausa a Pavla Vongreja. Jeho výklad je na miestach, kde podlieha sugescii o „štúrovcoch“ prekonaným. Málo priestoru venoval tvorbe Jána Chalupku a Sama Vozára, obídením impulzov k zmene poetiky v 60. rokoch 19. storočia vytvoril zo slovenského romantizmu monolit.

      Ján Gbúr spracoval kapitolu Realizmus v slovenskej literatúre. Hľadá impulzy realistickej poetiky v tvorbe napredistov, mohol zájsť aj hlbšie, do próz Kubániho či Laskomerského. Realizmus vníma ako prvok francúzsko-slovenskej, rusko-slovenskej a česko-slovenskej diskusie o estetických a poetologických otázkach textu. Od výkladu týchto súradníc sa odvíja jeho výklad tvorby Martina Kukučína, Vajanského, ale aj P. O. Hviezdoslava. Gbúr ale neostal len pri „velikánoch“. Vansová, Šoltésová, Podjavorinská, Somolický či Dlhomír Poľský sú preň autormi, bez ktorých by naša literatúra nebola komplexnou. Rovnako tak oceňujeme jeho analýzu drámy. Gbúr mohol väčší priestor venovať Timrave, jeho interpretácia Krasku mohla prihliadnuť najmä na výskumy Jána Zambora.

      Ladislav Čúzy rozpráva príbeh slovenskej prózy v prvej polovici 20. storočia. Je erudovaným čitateľom, nekompromisným posudzovateľom. Jeho analýzy cielia na problém, literatúru vníma ako diskusiu a seba ako diskutéra, ktorá má povinnosť sa pýtať. Príbeh prózy J. C. Hronského, ktorý načrtol, je nielen príbehom intelektuála bijúceho sa s podnetmi domácej a svetovej literatúry, ale predovšetkým príbehom textov, ktoré vytvoril. Obdobný rezultát platí aj pre Čúzym podaný príbeh drámy.

      Analýza poézie z pera Michala Harpáňa: jeho výklad nadrealizmu a katolíckej moderny je na stope aktuálnych výskumov (Hamada, Pašteka), s ktorými diskutuje, polemizuje, a tým ich pôsobenie spresňuje.

      Igor Hochel, Ivan Sulík a Alexander Halvoník sa zaoberali peripetiami slovenskej literatúry od nástupu socialistického realizmu, cez jeho popretie, nástup postmoderných vízií až po relatívny chaos pri nazeraní literatúry v ostatnom dvadsaťročí. Zvádzali neraz kruté boje s tlakom doterajších literárnohistorických skreslení, aby nám ukázali „pravú“ podobu našej literatúry. Museli byť neraz sociológmi, politológmi, psychológmi, ale nikdy neprestali byť kritickými čitateľmi literatúry. Ide im o umeleckú hodnotu textov. Nekladú si pred tvár masku falošnej empatie, pomenúvajú veci pravými menami.

      Katarína Sedláková sa v ostatnej kapitole Dejín pokúsila o výklad krajanskej literatúry ako integrálnej súčasti slovenskej literatúry a kultúry. Jej podanie informácií má učebnicový charakter, je úplné, relatívne výstižné, neproblematické.

      Väčšinu kapitol dopĺňa Zuzana Stanislavová výkladom premien literatúry pre deti a mládež. Jej komentáre sú do oboch častí Dejín slovenskej literatúry organicky včleneným pohľadom na texty, ktoré mali spočiatku didaktickú, moralizátorskú ambíciu osloviť detského príjemcu, neskôr sa etablovali ako plnohodnotná, esteticky kultivovaná súčasť literatúry.

      Dva zväzky Dejín slovenskej literatúry poslúžia čitateľskej verejnosti, najmä študujúcej mládeži, ako sprievodca po literárnom živote v období od staroslovienskej písomnosti po koniec aktuálne prežívaného decénia. Pozoruhodnými, v doterajších syntézach zväčša obchádzanými sú najmä portréty literárnych vedcov, ktorých písanie bolo pre autorov Dejín ponorom do vlastnej kuchyne, námetom na introspekciu.

    Peter Mráz

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013