Dlhá cesta smútku

  • Recenzované dielo

    Na konci cesty. Krematórium v Bratislave / At the end of the road. The Bratislava Crematorium
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Barbora Šajgalíková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Bratislavské krematórium od architekta Ferdinanda Milučkého je jednou z ikonických stavieb posledného storočia, národnou kultúrnou pamiatkou a jednou z najzdarnejších, ak nie úplne najlepšou, modernistickou realizáciou, ktorá na Slovensku vznikla.
     
    Postaviť prvé krematórium na Slovensku je samo osebe úloha, ktorej výsledok má potenciál stať sa nadpriemerným dielom. Milučký sa zadania zhostil nadštandardne, nadviazal na najlepšie diela európskej moderny a vytvoril dielo, ktoré je nielen jeho opusom magnum, ale eklatantným príkladom funkčného, estetického a premysleného architektonického konceptu s nesmierne zdarnou režijnou a duchovnou nadstavbou. Dielo, v ktorom hmota, detail a materiál komponujú obrazy, a tie, zasadené do prostredia, tvoria dramaturgiu, ktorá v súlade so smútočným ceremoniálom odvíja film možnosti uvedomenia si hĺbky svojej straty a zároveň eternalitu hodnôt a kolobeh života. Bez pátosu, ako som už písala na inom mieste, je to dielo, ktoré reprezentuje hodnotu života lepšie než mnohé stavby určené živým. Dať takémuto dielu priestor v samostatnej monografii je viac ako relevantné, ciest ako ju poňať, je určite niekoľko.
     
    Vznik príbehu
    Matúš Dulla sa krematóriom zaoberal dlho a aj z predmetnej publikácie je jasné, že okrem odborného má k nemu aj emotívny vzťah. Popisuje dlhoročné úsilie o vznik krematória, menej podrobne načrtáva priebeh vzniku súťaže či zadania pre Milučkého, z citovaných osobných rozhovorov dopĺňa útržkovité pohľady architektových súputníkov a vytvára popisný obraz doby, v ktorej krematórium vzniklo. Porovnáva jeho architektonické kvality s jeho pendantmi vo svetovom či európskom kontexte, pretkáva ich rámcovým pohľadom na dianie v krajine, alebo skôr na odlesky diania v kontexte architektonickej práce; menoslov osôb a osobností, ktoré v texte spomína alebo cituje, nezriedka predstavuje prostredníctvom ich vzťahu ku komunistickej strane. Výtvarné diela, ktoré sú súčasťou komplexu, dostali v knihe pomerne veľký priestor, Dulla ilustruje Milučkého vzťah k ich tvorcom, v súvislosti s miestom posledného odpočinku spomína niektoré historické osobnosti a načrtáva ich osudy.

    Skice, pôdorysy, rezy, detaily, podhľady, interiérové riešenie, či iné architektonické „štandardy“ majú v publikácii len postranné miesto a celkovo je asi viac určená širšiemu spektru čitateľskej obce, ako výlučne odbornému publiku. Čiastočne skicuje Milučkého povahu a postoj k práci, bez toho, aby išla do hlbších kontextov jeho osobného života. V publikácii niekoľkokrát odznie, že Matúš Dulla strávil s Milučkým mnohé hodiny rozhovormi, možno je škoda, že sa nenašiel priestor na prepis nejakého z autentických svedectiev a vhľadu do premýšľania architekta, ktorého dielo patrí k tomu najlepšiemu, čo doma máme. 
     
    K autorskej koncepcii
    Koncepcia knihy je však samozrejme v rukách autorov, Matúš Dulla zvolil príbehový motív, v ktorom naznačuje vznik a súvislosti vzniku tohto výnimočného diela, neunavuje detailmi ani prílišnou odbornosťou, v ktorej by bežný čitateľ strácal pozornosť a niť. Zdá sa, že autor chcel prejaviť úctu špecifickej stavbe a jej architektovi a zvolil podobu dôstojného medailónu, čo sa mu v tejto intencii podarilo. 

    Odvíjajúci príbeh je korunovaný desiatkami fotografií Olje Triašky Stefanović, ktorá absolútne nadštandardne rozumie architektonickému priestoru a koncepcii tvorby obrazu, jej fotografie vysvetľujú architektonické intencie často jednoznačnejšie, ako ich vnímanie in situ. Po (aj v publikácii citovanej) knihe Herty Hurnaus Eastmodern je Olja Triaška Stefanović ďalšou autorkou, ktorá pre uchovávanie obrazov architektonickej kvality diel, z ktorých mnohé podliehajú deštrukcii neúdržby, urobila pre slovenskú architektúru viac, ako mnohí praktizujúci architekti svojimi súčasnými či minulými realizáciami. Je veľmi šťastné, že sa v posledných rokoch naši teoretici architektúry spájajú s nadštandardnými fotografmi a dizajnérmi a vznikajú publikácie, kde sú texty, fotografie a úprava v kvalitatívnom súlade. Juraj Blaško daroval fotografiám v zalomení veľký a čistý priestor, čo je veľmi chvályhodné, o to viac, že textové bloky zjavne zámerne porozbíjal a narušil tak dôslednosť a purizmus vernejšie reflektujúce Milučkého dielo. V neposlednom rade však treba pochváliť formát, na ktorom vynikajú Oljine fotografie, a azda aj vydavateľstvo, ktoré v posledných rokoch venuje architektúre priestor, ktorý sme si nemohli nevšimnúť. Celkovo sa autorom Matúšovi Dullovi a Olji Triaške Stefanović podarilo vytvoriť Ferdinandovi Milučkému dôstojné gesto, ktoré si zaslúži miesto vo vašej knižnici. 
     
    Barbora Šajgalíková