Domáca úloha

  • Recenzované dielo

    Čierny zošit
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Radka Komžíková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Nebojím sa rada. Jediný horor, ktorý som kedy videla, ma aj pätnásť rokov po jeho tajnom sledovaní stále máta, rozprávania strašidelných príbehov v škole v prírode som sa nikdy nezúčastnila a napríklad takú Poeovu Jamu a kyvadlo doteraz neviem, prečo som vlastne dočítala.

    Čierny zošit som vzala do rúk kvôli menu autora. Jeho Návštevy ma onehdá očarili, takže som nepochybovala, že mám pred sebou ďalšie skvelé texty. Pred čítaním samotnej knihy som ani len pohľadom neprebehla anotáciu a evidentne sa mi akosi podarilo odfiltrovať aj názov a obálku. Neviem, ako.

    Takže áno. Keď som začala čítať Čierny zošit – ja, ktorá sa nenávidím báť –, vôbec som netušila, že ide o strašidelné príbehy.

    Problém však je, že som si to neuvedomila ani vtedy, keď som sa do tej Pupalovej knihy pustila. Niekedy, myslím, že to bolo po tretej poviedke, som si predsa len dôkladne pozrela ilustráciu na prednej a prečítala anotáciu na zadnej obálke knihy. „Strašidelné príbehy. V každom vzťahu a aj v tej zdanlivo najobyčajnejšej situácii sa občas objaví čosi, čo sa vymkne realite, zabehanému chodu vecí.“ Aha, vravím si, možno to ešte len príde.

    Z Pupalovho písania cítiť scenáristickú prax. Predovšetkým brilantne napísané, autentické dialógy sa čítajú ľahučko, jeho opisy sú priam skvostné. Lenže príbehy ako také v prípade Čierneho zošita pôsobia umelo a v kontexte s tými čítavými Pupalovými opismi sa celá kniha rozpačito drobí rovno pred očami. Nevydesí. Nepostraší. Urobí len také rozkošné bu!, ako dieťa, keď sa skrýva za rohom a veľmi vás chce vydesiť.

    Viac než strach naháňajúce sú poviedky v Čiernom zošite akési povedomé. Akoby ste ich niekde čítali. Ale autor s takýmto motívom nepracuje. S príbehmi, ktoré sú nám všetky notoricky známe, ale aj tak (či vďaka tomu) by sa v čitateľovi stupňovalo napätie, prerastajúce v strach a hnací motor, objavovanie súvislostí. Ide skôr o déjà vu známych motívov, ktoré ale nie sú nijako výrazne obohatené.

    Pri niektorých poviedkach som sa pristihla pri tom, ako sa úprimne nahlas smejem – presne v tých momentoch, kedy mala prísť desivá pointa. Nuž a vtedy mi teda napadlo, či to teda nie je autorský zámer, či nie je Čierny zošit paródia na hororové príbehy! Vrátila som sa teda i k poviedkam, ktoré som už prečítala, hľadala som náznaky, skryté motívy, doslova som túžila nájsť čosi, čo by mi dalo do rúk kľúč k uchopeniu knihy. Sama som sa v nej totiž strácala.

    Náznaky paródie som však nenašla, čo ma priviedlo späť k tomu, že poviedky Čierneho zošita sú myslené vážne a chcú byť strašidelnými príbehmi.

    Problém je vari i to, že Pupala nerozpracováva charaktery postáv. Čitateľ s nimi nemá prečo súcitiť, identifikovať sa s nimi, nemáme jediný dôvod báť sa o ne – a keď náhodou zomrú, no... čo už. Slovami milovníka klišé, Pupala ide vo svojich poviedkach po povrchu. Do väčšej hĺbky načrie len v jednom prípade (Starostlivosť), čitateľ má čas, priestor aj dôvod vytvoriť si k postavám vzťah, zároveň sú motívy budované postupne a nabaľujú sa, gradujú, prebúdzajú v príjemcovi zvedavosť, napätie i strach a vyúsťujú do prekvapivej pointy (čo je inak v Čiernom zošite tiež vzácnosť – častejšie než s prekvapením sa stretávame s predvídateľnosťou). O relatívnej hĺbke charakterov postáv sa dá hovoriť ešte i v prípade Nožíka so žltou rúčkou.

    Čierny zošit je ako domáca úloha, ktorej zadanie bolo napísať strašidelný príbeh a Pupala si ju odložil na nedeľu večer. Keby sa jej venovalo viac času, pozornosti a odstupu, mohla byť výborná. Ani takto by síce nebola oznámkovaná zle, ale na druhej strane by ani nevynikala a jednotku s hviezdičkou by dostala práca toho vzadu sediaceho dievčaťa, o ktorom nikto nič nevie, ale všetci z nej majú zlý pocit. Najmä, keď sa usmeje.

    Čierny zošit nepoteší – neurazí. Je to štylizovaná poloha, ktorá sa číta príjemne, ale Pupalovi nesedí, autor skrátka vyniká inde. Snáď nabudúce.
     
    Radka Komžíková