Dotknúť sa v sebe svojich vlastných diaľok

  • Recenzované dielo

    Obloha plná odlietajúcich vtákov
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/06
  • Autor recenzie

    Jana Popovicsová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jednou z vydavateľských aktivít vydavateľstva Tranoscius je edícia Profily, ktorá výbermi z diel významných slovenských spisovateľov približuje ich tvorbu čitateľskej verejnosti. Po menách ako Pavel Vilikovský, Peter Jaroš či Dušan Dušek prichádza v roku 2016 v poradí so šiestym knižným výberom, tentoraz venovaným Etele Farkašovej.

    Známu filozofku, spisovateľku a pedagogičku nie je potrebné obzvlášť predstavovať. Ako skúsená literátka i vedkyňa sa už etablovala mnohými prozaickými, poetickými, esejistickými a vedeckými publikáciami, ktorých vydávanie kvantitatívne ani kvalitatívne nič netratí už niekoľko desaťročí.

    Ľahký nástrel jej tvorby, dalo by sa povedať, že návnadu či reprezentujúce minimum, ponúka publikácia s názvom Obloha plná odlietajúcich vtákov. Je skoncipovaná do štyroch celkov. Otvára ju stať piatich precízne vybraných, tematicky široko rozptýlených esejí vyňatých z jej esejistických zbierok. Po nej v knihe nasleduje najobsiahlejšia časť venovaná ukážkam z autorkinej rozsiahlej prozaickej tvorby, taktiež ponúkajúca široké spektrum Farkašovej tém, snažiac sa postrehnúť čo najviac rovín jej tvorby (pritom je zaujímavé, že poézia Etely Farkašovej do profilového výberu zaradená nie je). V tretej časti je uverejnený veľmi prínosný prepis troch rozhovorov s autorkou, kde má čitateľ možnosť dozvedieť sa viac o nej ako o subjektke, nachádzať prienik medzi ňou a jej literárnymi postavami, a možno trochu porozumieť jej literárnemu kreovaniu. Posledná časť obsahuje literárnokritické reflexie venované tvorbe Farkašovej, publikované v literárnych časopisoch. Publikáciu uzatvára kalendárium života autorky a súpis jej literárnych prác a ocenení. Bodkou na záver je edičná poznámka editora knihy, Vladimíra Petríka, ktorý tiež napísal i doslov, zaradený do časti literárnokritických ohlasov.

    Autorka takých kvalít, o akých nás Farkašová utvrdzuje každou ďalšou vydanou knihou, si rozhodne zaslúži vlastný profilový výber z diela, v ktorom čitateľ dostáva aspoň povrchnú, letmú možnosť spoznať jej tvorbu, oboznámiť sa s jej rukopisom, a témami – tými zobrazuje Farkašová v tomto výbere samu seba, svoje polohy a ich vzájomné prelievanie a prepájanie. Ukazuje, že prínosom jej tvorby je nový pohľad na známe javy, objavujúce sa v našich životoch na dennom poriadku. Učí nás nachádzať dobro a potešenie vo veciach, ktorým v ľudskom podvedomí automaticky či empirickou skúsenosťou pripisujeme štatút zla (bolesť, umieranie, hendikepy), ale novú, oveľa hlbšiu a precíznejšiu optiku smeruje aj na veci milé (hudba, detstvo, láska). V esejach i prózach sa opakovanie vracia k témam, ktoré za svoju dlhoročnú publikačnú činnosť stihla priblížiť čitateľovi, no neopakuje sa, prekračuje vlastné schopnosti a hranice, len aby ukázala nevyčerpateľnosť pohľadov, možností, názorov... Pritom sa snaží o obsiahnutie všetkosti veľmi precíznym jazykovým výberom, v ktorom sa jej nielen skutočne darí postihnúť nevypovedateľné, ale byť aj recepčne príjemná. Farkašová je detailistka, ako fotograf – podrobný zachytávač maličkostí, statický pozorovateľ a zapisovateľ života. Vďaka tomu autorka nikdy nevyčerpá diapazón tém.

    Keď Farkašová píše o bolesti, cítite ju. Keď píše o zomrelej prastarej tete Autínke, myslíte na svoju starú mamu a to, čo príde (či prišlo) po jej odchode. Súcit, ktorý cítite k autorke, sa bez postrehnutia mení na vlastnú clivosť, no pri tej neostáva. Dokonale vyvážená symbióza filozofky a literátky v jednom poskytuje nádej, dáva možnosť voľby, ukazuje iné, než zaužívané východiská, ponúka rôzne cesty a čitateľ si možno ani neuvedomí, že doň zakoreňuje úponky filozofie (pri prozaických textoch). Farkašová dokáže vhĺbiť človeka do svojho jemnozrnného sveta tak podmanivo, že je veľmi lákavé sa v ňom natrvalo usídliť.

    O jej kvalitách najviac hovoria kritické ohlasy v samotnej publikácii, ktoré by sme v jej prípade mohli bez výčitiek označiť ako ospevné, pretože sa medzi jedenástimi textami nenájde jediný nesúci negatívnu kritiku. Práve naopak, autori vyzdvihujú každý detail jej tvorby, s čím môžem iba súhlasiť. Veľmi blízko k mojim pocitom sa vyjadril Ján Lenčo v kritike diela Etudy o bolesti, kde hovorí, že si vyznačuje zaujímavé pasáže a v tomto prípade si podčiarkol takmer celú knihu (s. 218). A to isté sa deje i mne (najmä pri jej esejistických zbierkach).
     
    Jana Popovicsová