Dvadsať dôkazov, že sa dá učiť lepšie

  • Recenzované dielo

    Dvadsať inšpiratívnych učiteľských príbehov
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/09
  • Autor recenzie

    Ľubica Psotová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Odkedy si pamätám, počúvala som slová: „Nevymýšľaj, je to vymyslené najlepšie.“ Nevymýšľanie ma nebavilo a tvorivo rozmýšľať, čo by sa zlepšiť dalo, napríklad v škole, ma napĺňalo spokojnosťou.
     
    Myslím, že väčšinu učiteľov motivovala k práci pedagóga práve snaha zlepšiť, zjednodušiť priebeh vyučovania, priblížiť učenie žiakom či študentom. Možno si mnohí tiež dali v detstve sľub − ak by raz mali vyučovať, budú to robiť inak.

    Odstrániť ten zbytočný stav nudy a pocit, že v škole vlastne len strácam drahocenný čas, sú možno základné atribúty, pre ktoré sa mladí ľudia rozhodnú prekročiť prah základných a stredných škôl aj v dospelom veku v pozícii učiteľov. Zároveň je u týchto ľudí veľká snaha zlepšiť budúcim generáciám život tým, že skôr ako my objavia samy seba, ako to priliehavo vyjadril v publikácii Dvadsať inšpiratívnych učiteľských príbehov Tomáš Macko, učiteľ z Life Academy v Poprade: „Môj silnejúci pocit bol, že žiaci končiaci základnú školu nevedia, akú strednú školu si majú zvoliť, a nevedia ani, v čom sú dobrí, čo ich baví a čo sú ich silné stránky“ (s. 59).
               
    Čím viac vymýšľaš, tým lepšie
    Počas vysokoškolského štúdia na FiF UK som absolvovala seminár o integrovanom tematickom vyučovaní (ITV) a nadchla ma myšlienka, že ITV zohľadňuje pri výučbe rôzne typy inteligencie jednotlivca (prírodnú, hudobnú, logicko-matematickú, duchovnú, interpersonálnu, telesno-pohybovú a jazykovú), pričom žiak postupne sám zistí, v ktorej oblasti je najlepší, aká forma prezentácie učiva mu je najbližšia. Spozná sám seba.

    V rámci ITV sa žiaci učia v prostredí a na príkladoch, ktoré odrážajú skutočný život, učebné predmety sa navzájom prelínajú, vyučuje sa v blokoch, a tak má žiak priestor nájsť si vlastnú cestu k osvojeniu vedomostí. Alma de Zárateová, Jamila Trasselová a Lara-Luna Ehrenshneiderová, autorky knihy Škola podľa našich predstáv vo svojom texte potrebu poznania samého seba vyjadrili týmito slovami: „Len si predstavte, že by sme v škole mali predmet sebapoznávanie. To by bolo super. A ak to človek zistí v školských rokoch, učitelia by ho mali povzbudzovať, podporovať i pripomínať mu, aby nezabudol na svoje sny a aby nebol sám sebe neverný. Odporúčame tento učebný plán: Sebavedomie. Rozhodnosť. Sebakontrola. Optimizmus. Zvedavosť. Oceňovanie. Pozornosť“ (s. 79). Tvorivosť a originálny prístup detí i pedagógov sú v ITV vyučovaní naplno podporované, inými slovami: čím viac vymýšľaš, tým lepšie.
     
    Celoročný brainstorming
    Neskôr som mala príležitosť aplikovať teoreticky naučené v praxi. Bolo príjemné cítiť podporu a nádej, že aj ten najmenej pravdepodobný plán bude možno realizovaný. Zároveň bolo fascinujúce vidieť celý ten priebeh prípravy vyučovania na vlastné oči a zažiť porady, na ktorých sme sa skutočne radili, čo a ako lepšie či zaujímavejšie spraviť. Porady v škole s ITV netrvajú iba hodinu, sú to nikdy nekončiace vzájomné debaty medzi pedagógmi a žiakmi, spoluobjavovanie nových postupov, spoločné nákupy pomôcok, vytváranie i vyváranie, ozdobovanie, celoročný intenzívny brainstorming. Uvedomila som si, že veľký podiel na fungovaní tejto školy majú aj rodičia žiakov, a to nielen preto, že nám to opakovane pripomínali na vysokoškolských seminároch ITV, postrehla som to najmä v momente, keď sme sa pripravovali na rodičovské združenie. Presne, ako to vyjadrila v inšpiratívnej publikácii Ľubica Noščáková, učiteľka Cirkevnej základnej školy Narnia: „Nechcem, aby rodičia a ani učitelia vyhľadávali na internete rady, ako prežiť rodičovské združenie“ (s. 17). Pripravovali sme sa na príchod rodičov s cieľom pokračovať v našom brainstormingu, ale tentokrát z iného pohľadu: s rodičmi, s ľuďmi, ktorí svoje deti poznajú najlepšie.
     
    Zmena škôl zdola
    Kniha Škola podľa našich predstáv by sa mala stať povinnou literatúrou pre tých absolventov pedagogiky, ktorí so svojou prácou učiteľa celé roky nepočítali a na vlastné zážitky a postrehy z lavíc už možno i zabudli. Autorky knihy, študentky Evanjelickej školy Berlín Centrum, hovoria za mnohých súčasných študentov aj v slovenských laviciach: „Celý čas len posedávate a nepočúvate, čo hovorí učiteľ. Vypnete, nastavíte sa na prievan a rozmýšľate iba o tom, kedy sa to už konečne všetko skončí a čo budete robiť po vyučovaní“ (s. 27). Upozorňujú na paradoxy vo výchove i vzdelávaní. Od mladých ľudí sa očakáva zodpovednosť a samostatnosť, pričom im nikto počas ich štúdia nedá priestor na osvojenie si týchto zručností. Zdôrazňujú potrebu učiť sa pre reálny život: „Mali by sme sa naučiť byť zodpovední tak skoro, ako je to len možné“ (s. 27).

    Veľakrát sa v súvislosti s problémami školstva hovorí iba o financiách. Lenže nejde iba o platy učiteľov. Nedostatok peňazí sa odráža viac na podobe budovy školy, na jej materiálnom vybavení. Pre učiteľov i študentov je oveľa dôležitejšie mať priestor a možnosť realizácie svojich nápadov. Obidve prečítané knihy sú svedectvom toho, že sny sa dajú splniť a že aj nemožné sa za istých okolností (napr. pomocou projektu Komenského inštitútu) môže stať reálnym. Zmena škôl zdola nie je iba východiskom z núdze, ale podnetnou cestou ako uspieť v plnom rozsahu.

    Knihy mi dali opäť silnú chuť a odhodlanie pokračovať vo vymýšľaní ďalej. Veď ak si dokázali zrealizovať svoj projekt dvadsiati učitelia na Slovensku, prečo by sme to nedokázali aj my ostatní?
     
    Ľubica Psotová