Dvadsať rokov Poviedky

  • Recenzované dielo

    Poviedka 1996 – 2016
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Autor recenzie

    Tamara Janecová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kniha Poviedka 1996 – 2016 prináša dvadsať víťazných textov jednej z najznámejších slovenských literárnych súťaží, ktorú každoročne vyhlasuje Koloman Kertész Bagala. Podľa zadnej strany obalu tejto zbierky sa do literárnej súťaže Poviedka dostalo počas dvadsiatich rokov 10 106 textov, takže výber víťazných dvadsiatich predstavuje skutočné „best of“. Výber je výsledkom rozhodnutí poroty – každý raz v inom zložení profesionálnych čitateľov: umelcov či literárnych vedcov. Pri príležitosti jubilejného vydania poviedok sa ponúka možnosť spätného pohľadu na podoby poviedky v tejto súťaži. Zhodnotenie jej dvadsiatich ročníkov napísal v úvodnej kapitole Matúš Mikšík, ktorý postupoval chronologicky a do svojho komentára zahrnul všetky texty. Môžeme sa pozrieť aj celkovo na najvýraznejšie tendencie (najlepšie i najhoršie) bez ašpirácie na komplexnosť.

    Častým rysom je prítomnosť bedekrovo-dobrovoľníckych motívov. Nájdeme ich u Jána Masára v Scalei, Mužskej geometrii Radovana Potočára i v texte Petra Ankou Tri Martolod alebo Bretónska Balada. Objavuje sa tu exotické prostredie a cudzinci, no zväčša sú to povrchné postrehy príležitostného cestovateľa, čitateľa wikipédie či účastníka nejakého krátkeho dobrovoľníckeho pobytu v zahraničí. Autorom to slúži primárne na ozvláštnenie rozprávania protagonistov, načrtnutie odcudzeného prostredia, na pozadí ktorého sa ľahšie tvorí opar osamotenosti, disfunkčné vzťahy a stratenosť. Podľa osvedčeného receptu sa ešte pridá zopár zrniečok telesných či sexuálnych motívov (Radovan Potočár: „obrovské čierne kyvadlo sa na samcovi hompáľa ako z nástenných hodín“, s. 237 – 238) a vývar je hotový – tieto suroviny sú však už dosť vyvarené a bez chuti. Nepomôžu tomu ani obligátne alkoholické etudy, ktorými sa dotvára bezvýchodisková situácia postavy, a preto možno dobromyseľnú poznámku Ankouovho rozprávača: „ak vám lezú na nervy príbehy o ožranoch a klátičoch, túto kapitolu pokojne preskočte“ (s. 141) zmeniť na odporúčanie vzťahujúce sa na celé tieto texty.

    Modifikácie analytického sebastredného rozprávania sú tiež frekventovaným postupom súťažných textov, napríklad u Karola D. Horvátha v Absolútnom sluchu, ktorý je príbehom precitliveného muža s Oidipovým komplexom. Retrospektívne záblesky z traumatizujúceho detstva sa prelínajú s opismi chladného sexuálneho vzťahu so staršou dámou. Halucinácie striedajú výjavy brutality: „Vyskakujem na sedadlo, beriem zo sieťky kufor a skáčem po sedadlách, aby som sa vyhol krvi, črevám a kusom mäsa. Chcem sa dostať ku dverám. Chodbičkou sa ku mne blíži druhý pár červených očí. Nie je to človek. Nemôže to byť človek. Nohy sa mu vznášajú asi dvadsať centimetrov nad dlážkou“ (s. 116). Podobne u Rada Olosa, ktorý zabodoval až v dvoch ročníkoch po sebe textami Leopoldov a späť a Vo svojej koži – poviedkami s nevýrazným príbehom i štýlom. „Filozofovanie“ s prvkami bolestínstva vyvažujú „slovné hry“ na spôsob: mrazené filé – pedofilé (s. 43). Odpoveď na otázku o kvalitách tohto textu sa ponúkajú v autoanalytických vyjadreniach utáraného rozprávača: „toporné premýšľanie, slepá koľaj banalít, zabíjanie času“. Nech hovoria samy za seba.

    V sebastrednom rozprávaní sa nesie aj príbeh Dušana z Baladičky o víkende Zusky Kepplovej. Je v poriadku, ak mala autorská voľba homosexuálnej orientácie protagonistu cieľ propagovať liberálne hodnoty, no medvediu službu priniesla neznesiteľná stereotypná afektovanosť hlavného hrdinu: „V sukni sa mi najlepšie trská! Dobre to vyzerá a je to aj praktickejšie jako gate – trošku sa vetrám“ (s. 127). V pásme diskotékových, alkoholicko-drogových výjavov z „akcošiek“, „aftrov“, a pod. sa prekvapivo blysne smutne výstižná charakteristika situácie vysokoškolského štúdia: „zo školy ťa tak ľahko nevyhodia, tam na tom musíš dlhodobo pracovať“ (s. 122).

    Medzi najlepšie poviedky sa dostali aj texty s premyslenou a funkčnou umeleckou stratégiou. Charakteristické zádumčivé vety pripomínajúce samoreč, oscilácia ženskej hrdinky na hranici šialenstva, bludy a pozvoľna budované napätie – to sú devízy prózy Žiť s Petrom Ivany Dobrakovovej. Dôkladne vystavaný je aj postmoderný experimentálny Záhradník Braňa Hochela alebo hravá poviedka Zmok Jozefa Girovského, v ktorej autor pracuje s ozvláštnením v rovine rozprávača i témy: príbeh rozpráva postava zo slovanského folklóru, zmok. Táto rozprávačská poloha (o ktorej využití sa v slovanskom svete písalo už počas pôsobenia ruskej formálnej školy) umožňuje stvárňovať dedinské prostredie ponorené do sveta povier tak, akoby bolo videné po prvý raz: „Už minule som si všimol, že niektorí ľudia sa prudko tešia, keď stretnú iných vybraných ľudí. Bude to mať veľa spoločného s ich rituálmi vedúcimi k potomstvu. [...] ‘Je dobre urastená. Mocná do roboty,’ pokračuje akoby nič. Mne je odrazu jasné, že slovo urastená malo iný význam ako schopná robiť“ (s. 93). Rozprávač je svedkom zrodu ďalšieho zmoka – ohnivka v reťazi zla a prehodnocuje svoj údel.

    Medzi ocenenými poviedkami je aj próza Ballu, jedného z najznámejších autorov súčasnej slovenskej literatúry. Akoby aj Koniec leta. Deratizácia bola jednou z variácií typického Ballovho hrdinu prežívajúceho rovnaké dni: „rýchla výmena slín v papuliach a odchod, hrkot, hrmot, rachot dopravy, horúčava v autobuse, dusenie sa, lapanie po dychu, fragmenty, fragmenty v autobuse, fragmenty a úchytky slov hávede natlačenej, natisnutej, spotenej“ (s. 35). Poznávacím znakom Ballových próz je hnus z bytia, permanentná únava, ochabnutosť a meravosť protagonistu, a to sa nemení už viac než dvadsať rokov, odkedy je Balla na literárnej scéne.

    Čitateľským zážitkom a ukážkou literárneho umenia je poviedka Richarda Pupalu Zo školy a domov s dominantným detským aspektom rozprávania, ľahkým plynutím príbehu vďaka rafinovanej práci s jazykom v pláne rozprávača (napr. významovo podmienené striedanie syntaktickej skladby viet, a nie ako u Dominiky Madro v Svätyni, kde sa manieristicky kúskujú vety na drobné bez ohľadu na to, o čom sa píše). Próza začína príjemnou a úsmevnou nostalgiou evokovanou lesným bunkrom a zakázaným ovocím: „Robo si ukazovákom skúma ďasno. Od fajčenia mu krvácajú, tvrdí. Keď zachytí môj pohľad, vystrie prst so stopou krvi. Mračí sa pri tom. Uznanlivo prikývnem. [...] Dym sa mi pri fajčení páči najviac; páči sa mi, že vychádza zo mňa, z mojich útrob. Páči sa mi, ako sa mi z cigarety krúti hlava“ (s. 150). Samotný detský uhol podávania príbehu sa síce objaví aj v inej víťaznej poviedke – v Labutej balade Petra Balka tiež nájdeme detský bunker, fajčenie, je to však menej vydarená próza; ako pars pro toto, kým u Pupalu frapantne zapôsobí motív ženského ochlpenia, keď chlapci nájdu svoju matku opitú ležať na zemi s vyhrnutou košeľou, u Balka sú to prvoplánovo fotky „nahých ženských s pazuchami medzi stehnami“ (s. 209). Pupalovo písanie je jemnejšie i uváženejšie. V poviedke sa pomaly vynára sociálna téma a tón textu zvážnieva. Pôsobivý je i záver, pointa – ambivalentne pôsobiaci oslobodzujúci nádych pred niečím novým, avšak neurčito znepokojivým.
     
    Tamara Janecová