Dvanásť - Ivan Kadlečík - Na noži - Ovievanie zatuchnutou slamou

Na noži

  • Recenzované dielo

    Dvanásť
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2005/25
  • Autor recenzie

    Patrik Oriešek
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Na noži

    Ovievanie zatuchnutou slamou

    Ivan Kadlečík: Dvanásť

    Levice, K.K. Bagala – L.C.A. Publishers group 2005

      Nebudeme dlho chodiť okolo horúcej kaše: Kadlečík je výborný autor, ale toto je jedna z jeho slabších kníh. O to viac prekvapuje, že vychádza už tretí raz. Dvanásť krátkych poviedok (ich názvy vytvárajú anagram autorovho mena) tu prezentuje písanie ako liečbu (duševnú autoterapiu) a nie ako ozajstnú literatúru. Banálne jazykové (de)kreačné hry poprerastané pomýleným archaizmom (ktorý Kadlečík asi považuje za tvorenie neologizmov) zrozumiteľným azda len starcom stojacim jednou nohou nad hrobom a prostoduché zlátaniny až priveľmi pripomínajúce infantilné písačky Dominika Tatarku, sú iba samoúčelnými zvukomalebnými ponosami na dobové stavovské organizácie a neexistujúce periodiká, ktoré dnes sotva dokážu niekoho zaujať (iba ak profesionálov živiacich sa písaním o slovenskej literatúre). Slaboduché poetizmy, citácie a parafrázy Biblie, ničota, nuda, výpary alkoholu, tradičná československá disidentská krčmová (kotolňová) literatúra transformovaná do dedinského neoteologického postmodernizmu, autorská postštylizácia (autor v úlohe dobrého spisovateľa) podopretá barličkami zaprdených hornouhorských totalitných humien a lazov, žiadna téma, ani náznak deja alebo zápletky, krúženie okolo ničoho, dezorientovaný kvázipoetický bľabot. Jedným slovom spam. Neviem ako dlho ešte na Slovensku bude hodnotné ovievanie sa zatuchnutou slamou, bohom, národom a jazykom, literárne predvádzanie sa regionálnych podivínov pasúcich húsky pri potôčiku, rozjímanie pri mesiačiku a mudrovanie pri fľaške páleného, vzývanie pravdy, krásy a starootcovských rolí... Naviac si neviem predstaviť, ako sa tento skvost (súčasnej slovenskej literatúry) bude dať preložiť do iných jazykov. Budú to totiž úplne iné knihy, skôr adaptácie ako preklady. Jediné, čo bude možné zachovať, budú autorské (de)konštrukčné postupy, samozrejme, významovo posunuté, a  niekoľko autorských gramatických cvičení. Nič viac. Natíska sa aj otázka, či vie Kadlečík vôbec písať. Nepochybujem o tom, že vie, ale táto kniha to určite nedokazuje. Verím, že každý text má právo na vlastný život, len neviem, aký dlhý ho bude mať táto Kadlečíkova kniha... 

    Patrik Oriešek