Dynamické štetce renesancie

  • Recenzované dielo

    Raffael
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/09
  • Autor recenzie

    Miroslava Košťálová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Pôvodne som sa zamýšľala nad titulkom „Traja priatelia so štetcom“, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že by to bolo zavádzajúce, keďže títo autori by za sebou nešli na kraj sveta (iba ak každý samostatne): Michelangelo a Leonardo da Vinci sú mená, ktoré netreba detailnejšie predstavovať, zanechali tu po sebe dychvyrážajúce umelecké skvosty. Čo sa vám však vybaví v mysli, keď sa povie meno Raffael Santi? Ak krútite hlavou, mám pre vás knižnú pomôcku.

    Spisovateľ a historik umenia Rolando Cristofanelli sa rozhodol vyplniť medzeru v dejinách výtvarného umenia. Napísal fiktívny denník najmladšieho maliara z obdobia talianskej renesancie, Raffaela Santiho, pod jednoduchým názvom Raffael. Pred autorom stála veľká výzva, keďže sa o Raffaelovi zachovalo málo autentických dokumentov. Na zadnej strane knihy, ktorá vyšla tento rok v druhom vydaní vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, je uvedená nasledovná informácia: „Pokúsil sa (Cristofanelli, pozn. MK) preniknúť k Raffaelovej osobnosti zvnútra, rekonštruovať jeho názory na svet, ľudí a umenie.“ Do akej miery sa mu to podarilo naplniť?

    Čitateľ cíti, že fiktívny denník písal historik umenia, keďže je v ňom obsiahnuté objasnenie umeleckých princípov Michelangela, Da Vinciho, a, samozrejme, aj Raffaela. Nechýbajú v ňom opisy náboženských výjavov, prístup k farbám či celkovej kompozícii tvorby vyššie zmienených maliarov. Na jednej strane to vnímam ako výhodu, keďže čitateľ získa vďaka tomu orientáciu v ich umeleckých princípoch. Denník však miestami stráca punc Raffaelovej osobnosti a pôsobí skôr ako sprievodca dejinami renesančného Talianska, čo môže, ale aj nemusí byť negatívom. Záleží na tom, z akého uhla pohľadu vníma čitateľ knihu. Na Cristofanelliovom prevedení oceňujem komplexné zachytenie tejto doby. Autor venoval pozornosť aj tým najmenším detailom, vďaka čomu sa percipient ocitá v uličkách Florencie a Ríma, mestách presiaknutých tvorivou a konkurenčnou atmosférou začínajúcich, ale aj starších maliarov. Autor ďalej objasňuje, prečo Raffaela odmalička priťahoval prepychový život, ako jeho profesiu vnímala rodina a aký mal vzťah k opačnému pohlaviu. Mimoriadne cenné je to, ako autor fiktívneho denníka vykreslil maliarove schopnosti uvažovať o kompozícii, farbách a ďalších dôležitých faktoroch neodmysliteľne spätých s touto profesiou. Otvorený záver knihy môže čitateľ interpretovať viacerými spôsobmi, čo prispieva k istej záhadnosti, ktorá sa vznáša okolo Raffaela Santiho.

    Z niekoľkých myšlienkových preletov do Florencie a Ríma ma vracala naspäť na zem jazyková a štylistická úroveň knihy. Fiktívny denník preložila Miroslava Vallová, zodpovednou redaktorkou knihy je Anna Blahová. Na strane 147 prekladateľka uvádza: „Mám (hovorí Raffael, pozn. MK) dvadsaťtri rokov, nesmiem sa teda vrhať hlavou proti múru, musím počkať, kým ostatní objavia moju hodnotu.“ Na strane 153 však nájdeme odlišnú informáciu: „V dvadsiatich dvoch rokoch, milý chlapče, človek nemôže udierať na určité struny...“, pričom je z kontextu príbehu jasné, že dej sa chronologicky neposunul o žiadny rok. Domnievam sa, že chyba vznikla z nepozornosti. V preklade sa tiež nachádza niekoľko štylistických lapsusov, ako napríklad: „Aj on stratil za mňa u pápeža pár slov“ (s. 228), „nezavdával“ (s. 245), či bohemizmus „dojednával“ (s. 164). K lepšej prehľadnosti by určite prispeli aj odseky medzi jednotlivými mesiacmi, týkajúce sa autorovho dospievania v rodnej Perugii. Oceňujem však poznámky pod čiarou, ktoré slúžia ako preklad latinských výrazov, vďaka čomu ostáva čitateľ oboznámený s istými významovými skutočnosťami.

    Hoci je denník Raffaela Santiho fikciou spisovateľa a historika umenia Cristofanelliho, jasne sa v ňom odzrkadľuje autorov skúsenostný komplex, vyplývajúci zo štúdia dejín talianskej renesancie. Vďaka tomu čitateľ nastupuje do pomyselného taxíka a necháva sa odviezť do 16. storočia. Do obdobia, kde štetce umelcov nemali priateľské štetinky, no aj napriek tomu neprestali fascinovať ľudí na celom svete.
     
    Miroslava Košťálová