Ešte stále nie je dopovedané

  • Recenzované dielo

    Mengeleho dievča
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Ľuboš Svetoň
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Od zlyhania ľudskosti uplynulo vyše 70 rokov. Hoci priamych pamätníkov rapídne ubúda, predsa sa ešte nájdu ľudia, ktorí sú ochotní sa o svoju bolesť podeliť. Aj autobiografický román Violy Stern Fischerovej a televíznej a rozhlasovej reportérky Veroniky Homolovej Tóthovej Mengeleho dievča dokazuje, že ešte stále nie je dopovedané. A zrejme kým ľudstvu bude slúžiť aspoň kúštik pamäte, ani nikdy nebude.

    Osnova románu je prostá: Pokojný život naruší zabranie Lučenca, bydliska rodiny mladej Violky, Maďarskom, nasledujú prvé ústrky, odmietania. Violka však vo všetkej počestnosti ešte stihne zažiť prvé veľké osudové zaľúbenie. Táto pasáž priam pohladí duše čitateliek ženských románov. Vzápätí prichádzajú nútené sťahovania, stále do horšieho. Ruka v ruke so zhoršovaním životných podmienok a narastajúcimi obmedzeniami sa objavujú zmeny v správaní zvyšnej časti obyvateľstva. Bývalé priateľky a ich rodiny sú masírované nenávistnou propagandou. Za všetky nezdary treba niekoho obviniť a Židia sú naporúdzi. Nakoniec v Lučenci končia v gete a pred odtransportovaním v bývalej tehelni. Tomuto obdobiu venujú autorky značnú časť diela – zhruba polovicu. Aj keď sa to môže zdať vzhľadom na nasledujúce opisy utrpenia neúmerne veľa, práve zobrazenie narastania fašistického podhubia a intolerancie medzi predtým znášanlivým obyvateľstvom je kľúčové. Žijeme v časoch nárastu pravicového extrémizmu. Mnohí ľudia dnes vravia, tak, ako vtedy vraveli Židia, že – ešte to nie je také zlé, veď ono sa zase polepší. Paradoxne práve tento v podstate pozitívny prístup k životu vrátane uplatňovania nenásilia (ale aj nedodržiavania starozákonného zub za zub) umožnil presadiť tie najreakčnejšie, najsurovejšie prúdy vo vtedajšej spoločnosti.

    Osvienčim-Brzezinka (Auschwitz-Birkenau) – Ravensbrück – Buchenwald – pracovný tábor v Novom Meste pri Coburgu (Neustadt bei Coburg) patrili k strastiplným zastávkam na ceste utrpenia mladej Violy. Je to zvláštne, ale do istej miery pochopiteľné – čím bližšie bol koniec vojny, hoci všade striehla smrť, tým boli podmienky na prežitie v jednotlivých táboroch čoraz „normálnejšie“. Rodičia i mnohí ďalší blízki sa už v prvých hodinách udusili v plynových komorách a rozplynuli sa v čiernom dyme kremačných pecí, z rozvetvenej rodiny prežili iba dvaja, ona a jej brat Ďuri. Viola Sternová sa aj s blízkymi dostala do táborov smrti ani nie rok pred koncom vojny. Keďže bola pre pokusy na ľuďoch „vyhovujúca“ a neskôr „schopná práce“ – opravovať poškodené telefónne káble ustupujúcej nemeckej armáde –, mala istú výhodu voči slabším, chorým, nevládnym. Veľakrát mala však jednoducho šťastie. V spomienkach sa vracia aj k príbehom ľudí, ktorí podobné šťastie nemali. Osobitne sa venuje tiež tým, ktorí mučenie vykonávali, alebo ho aktívne podporovali, ako napríklad väzenské blokové vedúce, často tiež Židovky.

    Ani povojnové rozprávanie nie je dvakrát radostné. Návrat do Lučenca je spojený s odmietaním – s vyslovenými i zamlčanými otázkami v očiach – načo ste sa vrátili? Majetky (často iba torzá, čo z nich zostali) viacerí nechcú vrátiť, niektorí si to zdôvodňujú „odmenou“ za pomoc. Spontánny odchod do Prahy na vysokoškolské štúdiá sa preto pre Violu i Ďuriho javí ako najlepšie riešenie. Možno stretnutie s bývalým kamarátom, ktorý ju požiada o ruku a ona súhlasí, o deň neskôr stretnutie s bývalou lučenskou láskou, mužom, ktorý ju tiež požiada o ruku a ona aj s touto svadbou súhlasí – prezrádza čosi z jej povahy, a práve tá jej pomohla prežiť. Nie je to pravdepodobne ľahkovážnosť, ale skôr rýchle zabudnutie na včerajšok.

    Príbeh Violy Sternovej, vydatej Fischerovej, skončil napokon v medziach možností dobre. Napriek pokusom, ktoré na pani Viole vykonávali Mengeleho „kolegovia“, sa im s manželom, tiež židovského vierovyznania, účastníkom protifašistického odboja na západnom fronte, podarilo mať dve dcéry a bok po boku prežiť šesťdesiatjeden rokov. Srdce Juraj Fischera dotĺklo symbolicky 9. mája 2007. Ako vraví pani Viola, sú veci, o ktorých sa nehovorí blízkym, ak ich nechcete raniť. Cudzím to vyrozprávate skôr. Zrejme aj preto sme sa spomienok dočkali až teraz.

    Keďže ide o autobiografický román, nie všetko v ňom musí byť presne podľa skutočnosti, stačí si porovnať rozprávanie Violy Stern Fischerovej v románe a v rámci projektu Príbehy 20. storočia. Pravda, niektoré chybičky krásy ako mýlenie si ľavej a pravej strany (na fotografii, či ktorú ruku si mohol Mengele zasunúť do uniformy) idú na vrub technickej pozornosti. Odhliadnuc od toho však ide o až holo kruté a pravdivé dielo. Je to kniha, ktorú možno viacerí nedočítajú, lebo neznesú toľko beštiality ani na papieri. Je to kniha o bolesti, ale aj o tom, ako nepriateľstvo a nevraživosť vznikajú, ako bujnejú. Je to kniha pripomínania. Jedného osudu z miliónov. Či sa to niekomu páči alebo nie.
     
    Ľuboš Svetoň