Fixovanie už mnohokrát „premletého“ aktuálnym uhlom pohľadu

  • Recenzované dielo

    Horká chuť storočia
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Autor recenzie

    Natália Mitková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Diela memoárového žánru by sme síce mohli vnímať ako marginálnu časť slovenskej literatúry, určite by sme ju však nemali prehliadať. Aspoň nie úplne. Potvrdzujú to i viaceré knižné vydania biografických rozhovorov, v mnohých prípadoch predstavujúce pútavé a po(ná)učné čítanie. Takýchto kníh rozhovorov bolo po roku 2000 publikovaných niekoľko, spomedzi tých najlepších spomeňme napríklad rozhovory Vladimíra Barboríka s Vladimírom Petríkom Hľadanie minulého času (2009) alebo Jána Štrassera s Jánom Buzássym Byť svoj (2013), Altou Vášovou Sledoslov (2015) či s Ivanom Štrpkom Žiť svoju báseň (2018); Jany Juráňovej s Agnešou Kalinovou Mojich sedem životov (2012), prípadne Karola Sudora s Fedorom Gálom Ešte raz a naposledy (2017). Ešte v roku 2004 vyšli pod názvom Nezabúdanie. Moje malé dejiny rozhovory Olega Pastiera so spisovateľom, publicistom, prekladateľom, dramaturgom, scenáristom, výtvarníkom a surrealistom Albertom Marenčinom.

    Prešlo štrnásť rokov a na dialóg s týmto mnohostranným slovenským umelcom sa podujal i jeho dobrý priateľ Juraj Mojžiš, ktorý hneď v úvode naznačuje, že nejde o tradičný dialóg, v ktorom pýtajúci sa kladie presne formulované otázky, na ktoré odpovedajúci odpovedá. Mojžiš sa nechal inšpirovať časťou vety zo Stručného etymologického slovníka slovenčiny Ľubora Králika z hesla o pojme hútať, t. j. doslova preháňať mysľou, respektíve v mysli. Výsledkom obojstranného „hútania“ je kniha Horká chuť storočia, ktorá je akousi fixáciou už toľkokrát „premletého“ aktuálnym uhlom pohľadu oboch rozprávajúcich sa a zároveň i ďalším čriepkom do pestrej mozaiky Marenčinovej autobiograficky ladenej literárnej tvorby. Stáva sa súčasťou toho, čo vždy chcelo byť autentickým svedectvom. Ak sa aj Marenčin niekedy ocitol na hranici reality a fikcie, bolo to iba preto, že zažité vo chvíli prítomného okamihu, na pozadí súčasného života či životného pocitu, má vždy inú príchuť, iné miesto, iný význam, iný odtieň alebo „šmak“. Sám Marenčin vraví: „Nedopúšťam sa „milosrdného zabúdania“, aspoň nie vedome“ (s. 26).

    Jurajovi Mojžišovi v knihe Horká chuť storočia od začiatku išlo o dôkladne premyslenú podobu tém, z ktorých sa mnohé objavili už v Marenčinových memoároch Čo nevošlo do dejín (2012). Tieto rozhovory možno preto považovať za akési zvrstvenie všetkého, čo v uvedenej autobiografii odznelo, pričom ide o dielo, ktoré ma spomedzi literárnej tvorby Alberta Marenčina upútalo ako prvé, a to nielen pre autorov životný príbeh, ale i po stránke myšlienkovej, názorovej – kvôli jeho pohľadu na svet a ľudí, empatii ako základnej podstate tvorby a všetkého umenia, snahe pochopiť človeka a svet, ich mnohorakosť.

    Už od mladosti ho pritom zaujímalo aj to, čo je zapísané v našom podvedomí, to, čo nevieme prečítať ani pomenovať. Nie je teda náhoda, že mal tak blízko k surrealizmu, ktorý v rozhovoroch s Jurajom Mojžišom definuje ako „svetový názor vedúci človeka k permanentnej obrane a revolte proti každému druhu útlaku duchovného aj sociálneho“ (s. 75).

    Napriek tomu, že sa Albert Marenčin blíži k životnej „stovke“, jeho slová nestrácajú na sile a sú odrazom múdrosti skutočného intelektuála, skutočnej osobnosti – takej, ako ju definuje: „Osobnosti sa nerodia a pri kolíske im neasistujú iba gény a vrodené dispozície. Osobnosti sa utvárajú životom, rastom, dozrievaním tak ako jablká, syry, víno, a na to je potrebný čas, slnko a skúsenosti, nie blahobyt a pohodlie, ako si dnes mnohí myslia, ani vedomosti z druhej ruky, pomocou počítača a internetu“ (s. 72).

    Do úzadia však netreba dávať ani Juraja Mojžiša, pretože on je ten, ktorý v novovzniknutých rozhovoroch s nenápadnou obálkou dáva podnety na reakcie – veľmi nenútene, s úsilím očistiť toto „predumávanie“ od pátosu a ublíženeckej melanchólie. Z otázok a podnetov napokon vzniklo rozprávanie, ktoré je voľným, logicky nie úplným priesekom Marenčinovho života od jeho detstva po súčasnosť, v ktorom sa historický rozmer rozprávania kríži s umelcovými osobnými postojmi. V knižke Horká chuť storočia Albert Marenčin spomína na podstatné rozhodnutia majúce dopad na jeho ďalší život, výchovné a inšpiračné vplyvy či dôležité stretnutia s inými významnými ľuďmi. A ak si už nepamätá on, pamätá si Mojžiš, hoci na mnohých miestach je zaujímavé sledovať práve to, na čo všetko človek zabudol, nielen to, na čo si pamätá.
     
    Natália Mitková