Hľadanie odpovedí, nachádzanie otázok alebo Prosba Deža Ursinyho

  • Recenzované dielo

    Spevník
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Tomáš Straka
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Prosba
    Ó, môj bože,
    nezrodený, nehynúci,
    ktorý si vraj na nebi aj vo mne,
    ak si tak ako nemôžeš nebyť,
    tak prosím ťa prijmi toto
    nedočkavé ustráchané srdce
    a myšlienky neprítomné
    aj s jediným slepým okom,
    vdýchni ich svojim dychom
    a roztav ich v sebe.
    A roztav ich v sebe.
     
    Daj nám tým odpoveď
    na jedinú otázočku:
    Či je len jedno slnko
    a či je len jeden mesiac
    a či je len jedna zem
    a či je láska jedna,
    či sme sen čo bez slov sníva
    jediná snivá voda valiaca sa stále ďalej
    riečišťom plným ohňa od zrodenia až do smrti
    a od smrti do zrodenia
    bez brehov a bez dna?
     

    Dežo Ursiny je jedným z najparadoxnejších zjavov na slovenskej umeleckej scéne. Geniálny muzikant, skladateľ a, ako sa zdá, i básnik, lietal z bigbítového ošiaľu do duchovna, od dokumentárneho filmu po art rock, od ekumenizmu k hlboko osobným vyznaniam.
     
    Jeho predposledný album Ten istý tanec je rovnako i jeho textárskym debutom a Ivan Štrpka na ňom participoval iba v troch piesňových textoch. Jadrom tohto albumu, a pre mňa i centrom posledného tvorivého obdobia Deža Ursinyho, je pieseň Prosba. Je teda len dobre, že sa dostala i do prvého Ursinyho spevníka.

    Zo samotného textu je cítiť odovzdanie sa, nie však prehru. Pieseň má silný duchovný náboj, no nie je žobraním o milosť, ani vyrovnávaním sa s piatimi štádiami umierania či bedákaním nad pominuteľnosťou, ale niečím oveľa silnejším a vznešenejším. Ursiny tento text píše v čase, keď sa dostáva z rakoviny a sám je teda priamo konfrontovaný s vlastnou konečnosťou. Ako vieme z listov, písaných Mojej milej pani, Ursiny sa po prekonaní choroby oddal istej askéze, ktorá ho nemala len ochrániť pred návratom choroby, ale, čo je oveľa dôležitejšie, mala mu pomôcť preklenúť posttraumatický šok a zmieriť sa s tým, že prežil. Ursiny dovršuje premenu z rockového beatmana na duchovného guru hudby podobne, ako do tohto štádia dospeli napríklad John Coltrane či George Harrison.

    V texte samotnom definuje autor univerzum cez vlastnú, dalo by sa povedať až intímnu skúsenosť. Obraz sveta tu rekonštruuje systematicky, za pomoci inšpirácií z mnohých duchovných či filozofických tradícií, odhora dolu. Od axióm k tajomnu, od nepopierateľného k nespoznateľnému.

    Začína hlavným objektom tohto vesmírneho cirkusu, hýbateľom, bohom. Tým, ktorý je zodpovedný za chod sveta. Ursiny vníma božiu bytosť z pohľadu dvoch tradícií: indickej, kde sa prejavuje ako Átman, všadeprítomný absolútny duch; a rovnako európskej, v ktorej predstavuje vrchol Platónskeho trojuholníka – absolútne dobro.
     
    O nádeji
    Nezrodený, nehynúci, všadeprítomný boh, axióma všetkého jestvujúceho, má jedinú základnú vlastnosť – musí existovať. Tento bod ako východisko morálky, dobra, pravdy a krásy je pre autora bodom nevyhnutným. Ak nieto boha, nieto ničoho: autora, básne, recipientov, ak však je boh možný, je možné všetko.

    Bože, nezrodil si sa ani nezhynieš, tvoja večnosť je základným kameňom, na ktorom stojí svet.

    Istota v božiu existenciu, v primárne dobro a zmysel, je rozpoznateľná v celom texte a jej silu zvýrazňuje životná situácia, v ktorej sa sám autor nachádzal vtedy, keď text tvoril. Prosba je však paradoxne takmer civilná, nejde o náboženskú spoveď, je to pýtanie sa namiesto vyznania. Nie je očistením od hriechov, ale pokorným aktom bázne pred večnosťou.

    V prvom štvorverší Ursiny definuje bytosť alebo stav ku ktorému sa obracia. V druhom zas definuje seba – prosiaceho. Do kontrastu k dokonalosti, večnosti a spáse, tak vkladá konečnosť, škaredosť a úzkosť.

    Básnický subjekt vie, že zomrie, pre samého autora už nie je smrteľnosť taká aktuálna, ako keď sa pasoval s rakovinou, ale presunula sa z abstraktnej možnosti do reality práve stenčením sa hranice medzi žitím a smrťou. Krátka definícia prosiaceho ako poloslepého, myšlienkami neprítomného bojka, ktorý trpí nedočkavosťou k vášni rovnako, ako k smrti, nám nevdojak pripomenie posledné básne Jiřího Wolkra, a to nie dožadovaním sa večného života, ale prosbou o uistenie sa, bazálnou otázkou dieťaťa: Bude už všetko dobré? Zaujímavým fenoménom je tu práve onen akt nedočkavosti. Dvojakosť a nejasnosť, ktorá je tu pôvodcom fascinácie, má koreň v tom, že presne nevieme, o aký druh nedočkavosti ide, je to azda nedočkavosť ako hriech, či nedočkavosť dozvedieť sa, čo sa skrýva za oponou smrti? Tento paradox patrí k najzaujímavejším bodom básne, naráža totiž na priamu existenciálnu nevyhnutnosť ľudských bytostí, a tou je ich konečnosť.

    Posledné tri verše prvej slohy sú zásadné, nielen v zmysle vyššom, ale aj v sémantickom. Ide tu totiž o samu povahu prosby. Ursiny na krátkych jedenástich riadkoch dokázal to, čo trvalo Heglovi celý život. Na začiatku slohy vytvorí tézu, ktorou je existencia boha ako dokonalej, nekonečnej, neomylnej bytosti. V druhej časti zas opíše svoju víziu človeka-seba, ako antitézu k bohu. Konečný, poloslepý, neistý a polovedomý tvor.

    V posledných troch veršoch sa však napĺňa účel oboch. Vezmi moje neprítomné myšlienky a ustráchané srdce, a roztav ich v sebe. Spojenie boha a človeka v konečnej jednote. Ursiny však nemusí narážať iba na samotné precitnutie v smrti, ale aj na meditatívnu iracionálnu istotu v dokonalosť. Bože, roztav v sebe môj strach, neprítomnosť, nedočkavosť. Roztav v sebe nevedomosť, prameniacu z mojej nedokonalosti. Uisti ma v mojej slepote, nech s tebou – keď príde čas – pokojne splyniem v jedno.
     
    Civilná posvätnosť
    Civilný duch Ursinyho tvorby sa prejavuje aj v tomto najduchovnejšom texte. V druhom verši druhej slohy o sebe básnik prezrádza oveľa viac, ako len zmysel pre humor. Odhaľuje tu povahu svojho vzťahu k idei boha – svojho vzťahu k bohu. Tento je však veľmi priateľský a priamy, akoby boha stretol cestou na poštu po balíček kníh, a len tak medzi rečou sa s ním zahovoril: „Počúvaj, mám na teba jednu otázočku, nevieš mi povedať, aká je povaha vesmíru? Mám také ťažké obdobie teraz. Tak by mi to pomohlo.“ Ursiny teda nevníma boha ako bytosť oddelenú od každodennosti, ale naopak, ako každodennú skúsenosť, s ktorou má zjavne intímny vzťah. Boh a človek nie ako dokonalý despota a nedokonalý martýr, žobroniaci o jeho lásku, ale ako učiteľ a žiak, či otec a syn v dobrotivom dialógu.

    V druhej slohe sa opäť vraciame k dvojznačnosti duchovných tradícií. Ursiny nám dovoľuje nahliadnuť na kontrast kresťanstva – jedna zem, jeden oheň, jedna láska – a hinduizmu, kde používa obraz spiaceho boha Višnua. Višnu ako boh udržiavateľ a jeden z troch najvyšších bohov tvorí spolu s Brahmom stvoriteľom a Šivom ničiteľom Trimurtí – najvyššiu trojicu. Vraví sa, že celý vesmír je jeho snom a ľudia, vyššie i nižšie bytosti, sú len zablúdenými myšlienkami, tvorenými Višnuovou mysľou, ktorá udržiava svet v chode. Snivá voda, valiaca sa ďalej, môže byť opäť návratom k symbolizmu indického monoteizmu. Átman – božia bytosť, ktorá je kombináciou všetkých božích vôlí a duší, sa často vysvetľuje na podobenstve oceánu. Jednotlivé stvorenia, ktoré sa zhmotnia z jeho vôle, sú vlny, ktoré na chvíľu dosiahnu fyzickú podobu, a potom opäť klesnú do nekonečného priestoru božieho mora. Podobne k idei boha pristupuje i Plotinos, ktorý hovorí o emanácii. Naše telo je len najnižším stupňom božieho vyžarovania. Je teda vidieť že Ursiny tu rozohral pestrú ekumenickú hru plnú asociácií a nekonkrétna, ktorá nám dovoľuje nachádzať v pavučine interpretácií nové a nové významy.
     
    Bez odpovede?
    Významná otázka, ktorú si autor na pozadí všetkej polemiky kladie, je tá, či je iba jediný skutočne dobrý vesmír, v ktorom sa nachádzame, alebo je život ilúzia máia, snívanie boha o našich dneškoch. Jediná otázočka kladená Ursinyho Vergíliom v pekle nevedomosti na tento kontrast opäť poukazuje. Autor sa pýta, či je iba jeden svet (ten najlepší možný?), jedna láska, jedna zem, tak, ako to učí Biblia, a po smrti bude moje telo nečinne čakať na návrat mesiáša, alebo mám skutočne tisícky kálp a zrodení na to, aby som našiel svoj účel. Čaká ma po smrti spása, alebo je Poeovsky všetko, čo vidíme, len snom vo sne, inším nie?

    Posledná tradícia, ktorú autor zakódoval do konca básne, je buddhizmus. Ohnivá rieka, valiaca sa cez zrodenia a smrť, je symbolom samsáry – kruhu utrpenia. Tradičný buddhizmus je však ateistickým vyznaním, teda zakomponovať úlohu samsáry ako budhistického fenoménu do modlitby je nápadným žartom. Je toho toľko, čo sa dá poznať, toľko teórií o jednom živote, v ktorých však nie je jednoznačne poznateľná odpoveď. Ursiny v krátkej básni kombinuje desiatky pohľadov na to, čo je naša realita, skracuje tak napríklad text piesne Zvláštna škola na konkrétnu otázku, konkrétnu túžbu po zmysle. Čím dlhšie čítame alebo počúvame Prosbu, tým viac je nám jasné, že autor neprosí, ale pýta sa, hľadá. Základom jeho otázky ostáva neistota v to, či je skutočne život len holým utrpením bez konca – alebo snáď existuje spása pre nás všetkých?

    Koniec piesne vyznieva do prázdna. Kontemplatívnosť skladby tu nachádza zmysel v mlčaní. Nemodlíme sa pre odpoveď, nemodlíme sa pre istotu. Modlitba vytvára vzťah medzi veriacim a ideou božstva. Ide o intuitívne naladenie sa na večné otázky, ktoré nikdy nebudú a nesmú byť zodpovedané. Ursiny kladie otázku, neodpovedá na ňu. Nefilozofuje, neusiluje sa ponúknuť emočný, racionálny, filozofický či osobný názor na smrť a povahu vesmíru. Samotná prosba je uistením sa skrze proces pýtania sa. Zmysel viery je totiž v iracionálnom upnutí sa na metanaráciu, sprostredkúvajúcu nám odpovede na základe ničím nepodložených faktov. Autor piesne Prosba nekomentuje svoj pohľad na základné otázky vesmíru, to necháva na bohu, otvára však neohraničený priestor pýtania sa, večného, nikdy nekončiaceho pokorného dožadovania sa univerzálnych odpovedí, ktorých základnou povahou je ticho.
     
    Tomáš Straka