Horory naše každodenné

  • Recenzované dielo

    Oči skál
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor recenzie

    Judita Dobrá
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Uvedenie básnickej zbierky maďarského autora žijúceho na Slovensku Gergelya Vidu s názvom Oči skál v preklade Mily Haugovej a Elvíry Haugovej s ilustráciami Elvíry Haugovej sa konalo v novembri uplynulého roka v bratislavskom Artfore. Gergely Vida, básnik, pedagóg a historik literatúry, laureát Ceny Imre Madácha a Ceny Imre Forbátha je popredným predstaviteľom súčasnej maďarskej literatúry na Slovensku, výrazným básnikom strednej generácie, uznávaným nielen regionálne, ale aj v kontexte celej maďarskej literatúry. Doteraz publikoval päť básnických zbierok, jeho poézia bola uverejnená vo viacerých antológiách. Je tiež autorom štúdií z oblasti maďárskej literatúry. Básnická zbierka Oči skál je autorovou prvou zbierkou v slovenskom preklade.

    Jej pôvodný názov bol Horror klasszikusok (2010), čiže Klasické horory. Jednotlivé básne zbierky sú pomenované na základe klasických hororových filmov, ale výjavy z týchto slúžia iba ako kulisy, medzi ktorými sa odohráva každodenný život muža a ženy, ich vzťah plný každodenných trápení, neistôt a otázok, ktoré ich počas tohto spolužitia sužujú.

    Zbierka sa člení na tri časti, prvá a tretia operuje s názvami klasických diel hororovej kinematografie zo 70., 80., 90. rokov, ale aj s názvami diel vzniknutých po roku 2000, ako sú Úsvit mŕtvych, Noc oživených mŕtvol, Invázia lupičov tiel, Na prahu temnôt, Kruh, Vreskot. V jednotlivých básňach vzájomne splývajú detailne opísané scény filmov s podrobným opisom výjavov z každodenného života, to všetko pod drobnohľadom kamery/ľudského oka, všetky scény zachytené v blízkom detaile.

    V zbierke sa objavujú niektoré básne v rozličných verziách, no s rovnakým názvom, napr. Vreskot – táto báseň má dokonca štyri verzie – Opakovanie, Versus, Near Dark, Oči skál, Obnova žánrovej poézie, týmto počinom akoby autor evokoval zaužívanú prax z oblasti filmového priemyslu, čiže nakrúcanie takzvaných remakeov.

    Druhá časť nesie názov Stekanie – Poznámky k básni Obnova žánrovej poézie (2). Túto časť tvorí devätnásť básní. Obnova žánrovej poézie (2), ktorá sama je akýmsi zoznamom poznámok očíslovaných od jedna po devätnásť, sa rozvíja ďalej práve v tejto druhej časti zbierky. Každý očíslovaný odsek pôvodného diela vytvára ďalšiu báseň/ďalšie poznámky. Ako autor píše: „všetko sa nedá / odfajknúť označiť poradovým číslom / zaškatuľkovať zdôrazniť neónovou fixkou / dať do rámčeka zakrúžkovať / poznamenať na margo zelenou / zakončiť výkričníkom otáznikom / podčiarknuť vlnovkou / dať horný index ceduľku hviezdičku“ – a napriek tomu, alebo aj práve preto v týchto devätnástich poznámkach/básňach používa takého označenie jednotlivých riadkov a častí riadkov, ktoré sa môžu navzájom nahradiť, a tým sa otvára možnosť, aby sa scéna odohrala znova a znova s mierne pozmenenými kulisami.

    Hlavným motívom je jednoznačne oko, či už ľudské alebo „oko“ kamery, pozorovanie scén/výjavov z každodenného života. Jazyk tejto básnickej zbierky azda najvýstižnejšie charakterizuje prekladateľka Mila Haugová: „Presným až nebásnickým jazykom (je to ako vivisekcia) spája dva uhly pohľadu – kameru & oko až napokon splynú do básne: do prvého a posledného riadka.“ Jazyk, ktorý autor používa, je kombináciou vznešeného básnického vyjadrovania a hovorového jazyka plného expresívnych výrazov, pričom rôzne jazykové registre so sebou dokážu dokonale splynúť a vytvoriť tým nerušený zážitok z „pozorovania“. Čitateľ si však nakoniec uvedomí, že scény, ktorých sa stáva akýmsi očitým svedkom, nie sú zo žiadneho filmu, ale zo samotného života: „Lebo v istom zmysle tu nie je / záchranársky tím, / prikrývka na naše telá, / titulky, posledné predstavenie. / Nič z toho nerob, to sa stáva.“

    Ilustrácie, ktoré vznikli na základe kresieb Elvíry Haugovej, charakterizuje – podobne, ako aj texty – vysoký stupeň expresívnosti, dominantné sú figúry a siluety muža, ženy a tvár či skôr akási maska tváre zdeformovaná od hrôzy a strachu do výkriku, pripomínajúc známu maľbu Edvarda Muncha Výkrik, ako aj masku vraha z filmu Vreskot. Ruka držiaca nôž, nástroj, pomocou ktorého sa usiluje rozpitvať svoj objekt – spolužitie dvoch ľudí – do najmenších detailov.

    Táto kniha bude zaujímavým čítaním pre každého, kto sa neobáva zájsť do „kina“ na premietanie blízkych záberov zo scén spolužitia muža a ženy, ktoré môžu miestami pôsobiť rušivo; pre každého, kto sa neobáva zájsť pomyselným skalpelom pod kožu a odkryť jednotlivé vrstvy koexistencie.
     
    Judita Dobrá