Hviezdoslav v interpretáciách - zostavil a edične pripravil Ján Zambor

  • Recenzované dielo

    Hviezdoslav v interpretáciách
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/2
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Hviezdoslav v interpretáciách

    Bratislava, Literárne informačné centrum 2009

    Zostavil a edične pripravil Ján Zambor

      Hviezdoslav, pseudonym básnika, o ktorom sa zvykne vravieť v superlatívoch. Odpovede na anketové otázky sa obyčajne nesú v znamení súzvuku hlasov o „najväčšom slovenskom básnikovi“, aby sa hneď vzápätí dodalo, že jeho poézia je síce „veľká“, ale zároveň aj „ťažká“, písaná „nezrozumiteľným“ jazykom, určená pre hŕstku zainteresovaných. Hľadáme výhovorky, prečo ho nečítať. Ján Zambor napriek tomu, a či práve preto, inicioval onu hŕstku zainteresovaných, aby ukázal, že Hviezdoslavova poézia má aj dnes schopnosť osloviť. Výstupom z júnovej vedeckej konferencie konanej na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave je zborník Hviezdoslav v interpretáciách.

      Zambor je editorom, ktorý chce zapojiť našu literárnu vedu do aktuálnych európskych prúdov. Interpretáciám básní Hviezdoslava, ktoré si každý z účastníkov vedeckej konferencie vybral slobodne, pričom jediným kritériom bola „univerzálna umelecká platnosť“ básne, resp. jej „predpokladaná blízkosť súčasnému čitateľovi“, predchádza uverejnenie textu interpretovanej skladby. Zborník Hviezdoslav v interpretáciách sa tým stáva komentovanou antológiou. Pozoruhodným faktom pri tom je, že všetci interpreti siahli po Hviezdoslavovej lyrike.

      Ladislav Šimon interpretuje básne z cyklu Sonety. Sú mu kozmogonickým, rozpory pozemského sveta prekonávajúcim hlasom, ktorý sa svojou kresťanskou orientáciou snažil nahradiť tmu pesimizmu svetlom optimizmu.

      Monika Kekeliaková sa zahĺbila do Žalmu žaloby. Smútok, ako primárny pocit lyrického subjektu, je v jej interpretácii úzko spätý so sakrálnym priestorom, v ktorom je prežívaný, a s profánnym priestorom, v ktorom sa kreuje.

      Anna Valcerová interpretuje báseň De profundis. Báseň osobnú, nie subjektivistickú. Podľa Valcerovej je impulzom „modernizmu v lone realizmu“. Hviezdoslav pri nej pamätal aj na národ, predostrel v nej svoj vzdor voči Bohu, svoje pochybnosti, nádeje i zmierenie sa.

      Ján Zambor nazrel do básne s incipitom Ó, prečo nie som víchrom. Hviezdoslav je pre interpreta moderným intelektuálom. Vzduch, voda, oheň, tri podoby jeho lyrického subjektu, sa búria voči mravnej degenerácii trhu nielen prostredníctvom sémantiky jednotlivých veršov, ale aj obraznosťou, zvukom, skladbou verša, témou, intertextovosťou, významovou variabilitou skladby, jej grafickou semiotizáciou.

      Andrea Rubaninská nadviazala na Zamborovu interpretáciu prehĺbením pozornosti voči syntaktickej rovine recipovanej básne, Hviezdoslavove vetné inverzie a periódy v rámci širšieho významového úseku básne sú pre ňu prejavom schopnosti autora gradovať pátos.

      Ján Gbúr sa empaticky vklinil do Hviezdoslavovej básne Nie: teba, slnko slávne, neovládze. Nachádza v nej solárny princíp, ktorým básnik vytvára priestor harmónie. Upozorňuje na kontrast medzi zmyslom textu básne a komentárom, ktorým ju vo svojej korešpondencii sprevádzal sám Hviezdoslav.

      Barbara Suchoń-Chmiel a Rafał Majerek nám priblížili skladbu Hľadám sa, hľadám. Načreli do poľského vnímania autorovej poézie, nabádajú vnímať Hviezdoslavovu lyriku reflexívne. Sú si vedomí, že P. O. Hviezdoslav nedáva definitívne odpovede. A ani ich od neho nechcú. Zmysel interpretácie básnikovej poézie pre dnešného čitateľa vidia v pýtaní sa.

      Radoslav Passia si zvolil báseň Už na postati úvratiach. Jej zmysel vidí vo vyslovení pocitov starnúceho básnického subjektu: ten odoláva biologickej nevyhnutnosti príklonom k umeniu.

      Marián Andričík uvažuje pri čítaní trojdielneho sonetu Prekladajúc Hamleta o svojej čitateľskej ostýchavosti voči Hviezdoslavovi. Ukazuje tým, že kritickým čitateľom sa človek nerodí, musí sa ním stať. Interpret sa ním po rokoch bojov s Hviezdoslavovou lyrikou stal. Podáva verzologický rozbor textu, poukazuje na jej prekvapujúcu petrarcovskú formu.

      Ján Buzássy interpretuje báseň Som na vrchole ľudského veku. Jej príležitostný charakter, Hviezdoslavova päťdesiatka, mu umožnil stretnúť sa s textom, ktorý bilancuje. Buzássy vníma čítanie tejto skladby ako zmysluplné nazeranie vzostupov a pádov ľudského vnútra, s ktorým nemožno nediskutovať.

      Jozef Čertík sa pri výklade zmyslu básne Čo je človek neváhal ponoriť do tajov odvekých filozofických otázok, aby ukázal, že Hviezdoslavova lyrika je ich integrálnou súčasťou. V zápase s fenoménom času sa jej lyrický subjekt pokúša o odpovede pýtaním sa.

      Ján Gavura interpretuje báseň Postrán cesty topole. Je to čítanie pozoruhodné svojimi podnetmi. Parnasizmus je podľa neho len maskou básnika, jeho vnútorné cítenie je staršie. Nedocenil genézu symbolu sokola; má podľa nás v básni najmä tento zmysel. Alegóriou je až sekundárne. Napriek tomu vnímame Gavurovu interpretáciu, predovšetkým ním vnímanú paralelu s Kraskovou skladbou Topole ako konštruktívnu cestu pre rozšifrovanie procesov na ceste od realizmu k moderne.

      Dana Kršáková číta báseň Že zvuky mojej citnej lýry ako výraz klasicizujúceho prejavu jej autora. Hviezdoslavov text vníma ako výraz presadzovania idey, nie estetického zámeru. Poetika parnasizmu podľa nej básnikovi uškodila, napriek tomu je jeho náčrt rozporu medzi spoločenským a osobným moderné.

      Zborník Hviezdoslav v interpretáciách si zvolí každý čitateľ, ktorý napriek tlaku percepčnej náročnosti Hviezdoslavovej poézie pocíti potrebu s ňou diskutovať. Táto poézia, ako ukazujú viaceré zo zmienených interpretácií, vytvára zmysel prepájaním zvukovej, tropologickej, verzologickej a sémantickej zložky. Výsledkom pochybujúceho intelektu Hviezdoslava sú najmä básne Letorostov, Steskov, Žalmov a hymien, ale aj Prechádzok letom, ktoré si spoluautori zborníka zvolili v presvedčení, že sú stále aktuálnym komunikátom.

    Peter Mráz