Inakosť bola jej osudom, aj voľbou

  • Recenzované dielo

    Timrava vo výbere Dany Podrackej
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Etela Farkašová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Rada siaham po knihách, v ktorých sa zachovali stopy čitateľských zážitkov tých, ktorí držali knihu v ruke predo mnou a vyjadrovali k textu svoje postoje, či už v podobe otáznikov, výkričníkov, podčiarknutých slov a pasáží, alebo v podobe krátkych poznámok na okraji strán. Ak je to kniha požičaná z verejných knižníc, aspoň na chvíľu sa pokúšam predstaviť si, ako anonymný človek zvýrazňuje niekedy tie isté, inokedy odlišné myšlienky od tých, ktoré by som zvýraznila ja... Ak je to kniha požičaná z knižnice, od človeka z môjho priateľského okruhu, nastáva okamih trialógu: rozprávam sa už nielen (ako to zvyčajne býva) s autorským subjektom, ale do rozhovoru vstupuje aj ten či tá, ktorí sa spomínanou formou sprítomnili na stránkach knihy. Môžem s nimi súhlasiť, ale aj polemizovať, v každom prípade vstupujú v istej miere do môjho vlastného čítania daného textu, rozširujú jeho interpretačné pole...

    Výbornou príležitosťou na takýto (prinajmenšom) trojrozhovor je čítanie knižky Timrava vo výbere Dany Podrackej, ktorú vydalo Literárne informačné centrum. Významnú spisovateľku, ktorú poznáme ešte zo svojich žiackych rokov, a príležitostne sme sa k nej aj neskôr vracali, máme vďaka tejto publikácii možnosť vnímať očami poprednej, literárne i ľudsky empatickej poetky, našej súčasníčky. Knižku totiž môžeme čítať nielen ako starostlivo vybrané a pospájané úryvky z Timravinej korešpondencie a z niektorých jej próz, ale zároveň aj ako Podrackej osobnú interpretáciu Timravy, pretože úryvky zostavovateľka vybrala a začlenila do knihy tak, že vytvárajú výrečný, značne kompaktný pohľad na Timravinu osobnosť.

    A je to aj príležitosť porovnávať, klásť si otázky: Vidí Dana Podracká Timravu inak, ako nám ju predstavovali učebnice slovenskej literatúry, a čo je azda ešte zaujímavejšie: inak, ako autorku vidíme my, na základe svojich vlastných dotykov s jej dielom? Podobné otázky sa aj mne pri čítaní tejto útlej knižky vynárali v mysli, a postupne, ako som prechádzala od strany k strane, som súhlasne pritakávala; Podrackej, aspoň podľa mňa, sa vskutku podarilo identifikovať a kompozíciou knižky upriamiť pozornosť na relevantné a charakteristické momenty Timravinej osobnosti, okrem iného na jej vnútornú rozpoltenosť, napätie, ktoré v nej pretrvávalo azda po celý život, a ktoré výstižne vyjadrila samotná autorka: „Stojíme naproti sebe. Božena a ja, Timrava. V srdci priateľky...“ Neviem si ani predstaviť lepšie úvodné sentencie do knižky, o ktorej je reč. Navodzujú tón, ktorý bude rezonovať na mnohých jej ďalších stránkach.

    Mohli by sme povedať: disonancia: „Po ničom tak netúži moja duša ako po dobrodružstvách, neobyčajnostiach, a nič ma tak nemrzí, ako že idú dni jednotvárne – jeden ako druhý.“ Pnutie medzi Boženou, ponorenou do každodennosti vidieckeho života, do jeho monotónnosti, až fádnosti – a medzi Timravou, unikajúcou do sveta literatúry, tej, ktorú mohla čítať, no najmä tej, ktorú chcela ona sama písať... Medzi neraz ubíjajúcou realitou (existenčné starosti, pocity osamelosti, nepochopenia) a medzi túžbou prekonať ju, vymaniť sa z mnohých obmedzení, a vzniesť sa, oslobodiť sa, lietať, hnaná tisícimi túžbami. „Lietať ponad hory, vrchy, svety ako vták...“

    Mohli by sme povedať: realita verzus sen, vidina, ilúzia. Tak napríklad vo vzťahu k národu, k jeho ľudu. Má ho rada, trápi sa, že po vypuknutí prvej svetovej vojny ho ženú bojovať: „Padne tam, bude umierať i náš ľud... a za čo, za koho? Bojí sa o jeho budúcnosť, o budúcnosť slovenskej reči. O sto rokov nebude z nás ani zbla... Oh, moja drahá, zlatá, krásna reč, o sto rokov už žiadne ústa slovo v tebe nevypovedia!“ Na druhej strane nemôže nevidieť slabé stránky a neresti ospevovaného ľudu: „Ľud stavajú už takmer na oltár a je skoro modlou!“ Alebo: „Či i opitých treba zbožňovať, len nech je to ľud?“, na inom mieste si povzdychne: „Planý je tento náš ľud holubičí...“ Ostrozrakosť jej nedovolila nevidieť istú nedvižnosť, nečinnosť, nehovoriac o alkoholizme, nie div, že Timrava sa nemôže zbaviť pocitov skepsy a hnevu, ktoré pretaví do svojich kritických próz, keď vytvorí napríklad nezabudnuteľné ťapákovské typy.

    Alebo vo vzťahu k láske; túži po nej, po nevšednej, mimoriadnej, divej a spaľujúcej, ale očividne aj pod vplyvom sklamania na ňu zároveň rezignuje. Navyše si uvedomuje, že ak by sa uskutočnil jej sen o láske (a rodine), neostávalo by času ani síl na tvorbu, uvedomuje si, že jej domovom je samota, že zmysel jej existencii môže dať len tvorba, ku ktorej sa treba vracať, neúnavne a húževnato. „Písať, písať... opravovať.“

    Vie to, a predsa v hodnotení samej seba neraz upadá do opačných pólov, na jednej strane ju trápi neistota, či jej talent je dostatočne veľký na to, aby vytvorila čosi skutočne kvalitné. Isto jej nebolo ľahko, keď napísala: „Vždy si myslím, že to, čo nababrem, nestojí za veľa...“ A predsa jej to, čo napíše, dáva veľa: „Z každej svojej babraniny mám takú radosť...“ Sama si vyslovuje diagnózu: „Nesmelosť duše mojej a málo sebadôvery, to je moja chyba... A to všetko preto, lebo si myslím, že je každý viacej ako ja...“ Na druhej strane sa vie brániť voči nežičlivej a nespravodlivej kritike, keď na Bujnákovu výčitku, že netvorí literárne diela, ale fotografuje, roztrpčene vraví: „Ak Timrava nie je umelkyňou, tak nech platí, že nie je umelcom jediný realistický spisovateľ. Zbytočné je hovoriť o fotografiách...“

    A potom je tu ešte čosi. Čosi, čo pociťuje ako svoje charakteristické znamenie: divé idey, idey, ktorými protirečí svojmu prostrediu, žitej realite a jej ustálenému poriadku, samej sebe, ktorými chce zmeniť k lepšiemu svet, ľudí, seba, sčasti s úškrnom a sčasti zhovievavo hovorí o sebe ako o starej panne s divými ideami. Aj týmto označením si vytyčuje svoju rolu, svoje poslanie. Hoci pochybujúca, v podstate verí svojmu poslaniu písať, tvorbou byť užitočná („Nemôžem sa stať osožnou inak, iba cez pero?“), azda aj z obáv pred pátosom, ktorý neznášala, sa však nad sebou akoby zboku uškŕňa.

    Citlivá, snívajúca, zraniteľná, ale aj ostrá, nahnevaná („Veľa príbehov som napísala z jedu“) a patrične ironická tam, kde treba, nechce kráčať v šľapajach idealizujúcej, romantizujúcej literatúry, chce písať svojsky, „písať inak, ako druhí dovtedy písali“. Dokonca si nepripúšťa, žeby niektorý zo spisovateľov mal na ňu vplyv, chce byť vždy svojská, iná. Inak písať, žiť inak, byť inou, inakosť je jej osudom, ale aj jej dobrovoľnou voľbou.

    Podracká, nazdávam sa, vystihla veľmi presne to podstatné, čo vanie z Timraviných próz i z jej osobnosti. A vanie to aj z knižky, takpovediac umnej koláže (s umným dizajnom), v ktorej sme teraz listovali, a ktorá vďaka zostavovateľke pôsobí ako nový, v niektorých ohľadoch aj objavný, zaujímavo koncipovaný text, schopný osloviť.
     
    Etela Farkašová