InterCity - Milka Zimková - Do vlaku aj do postele

Do vlaku aj do postele

  • Recenzované dielo

    InterCity
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/6
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Do vlaku aj do postele

    Milka Zimková: InterCity, Bratislava, Kalligram 2009

      Poviedkový debut Milky Zimkovej Pásla kone na betóne (1980), ktorého filmové prepracovanie nás oslovuje aj takmer tri desaťročia po svojom vzniku, uviedol do slovenskej literatúry autorku osobitého jazyka, šarišského nárečia, a vysokých etických hodnôt. Obe devízy využila Zimková aj pri písaní svojej novej knihy, súboru poviedok InterCity.

      Štruktúra Zimkovej poviedok je priezračná: autorka na podnet z nami aktuálne prežívanej politickej, ekonomickej či spoločenskej skutočnosti začne rozprávať príbeh s hlbokým mravným posolstvom. Je to príbeh nevinného detstva spojený s hrami. Príbeh generovaný pozorovaním dospelých. Rozprávač, dospelá žena, známa herečka, nám v spomienkach ponúka dojmy dievčaťa dospievajúceho v rázovitom kúte našej vlasti. Prostredníctvom jej zraku vníma citové búrky detí aj dospelých, prírodné krásy. Nie je to už onen trpko-smiešny pohľad na neduhy šarišského človeka, na aký si pamätáme z prvých rokov autorkinej tvorby, hoci ani týmto momentom sa Zimková úplne nevyhýba. Je to skôr nostalgický návrat do detstva, hľadanie etiky.

      Druhú rovinu knihy Milky Zimkovej InterCity tvoria naratívne momentky. Inšpiráciou k nim boli autorkine zážitky z nedávnej minulosti. Vyvierajú z pozorného sledovania sveta okolo seba. Sveta, v ktorom sa to staré, pekné a nevinné, stráca, a to nové, defektné, začína ovládať myslenie ľudí. Zimková s obavou hľadí na človeka ovládaného pudmi, ktorý sa navyše necháva zotročovať technikou. Príbehy, ktoré nám predkladá, sú príbehmi kontrastu. Ukazujú rozvrat medziľudských vzťahov, rozpad rodiny, nadvládu mamony. Ich záver, našťastie, nebýva priamy. Zimková pomenúva defekty. Ale nevraví, ako sa s tým vyrovnať. Naznačuje, otvára otázky.

      Zimkovej jazyk je prestúpený šarišským nárečím. Viaceré zo scén (väčšina obrazov podávaných rozprávačom pôsobí ako záznam z predstavenia) predkladaných príbehov sa v ňom priamo odohrávajú. Vnímame to ako pozitívum Zimkovej práce. Žiaľ, ani ona sa nevyhla kukučínovskej snahe po vysvetľovaní menej známych slov v zátvorke za kurzívou označenými lexémami. Ochudobnila nás o dobrodružstvo interpretačného dotvárania, predstavovania si možných významov povedaného. Napriek tomu sú Zimkovej prózy pútavým čítaním. Klamú však svojím rozsahom. Zdajú sa byť pre svoju krátkosť nie na dlhé zimné večery, ale skôr tak narýchlo, do vlaku. Pravdou ale je, že sú aj do vlaku, aj do postele.

    Peter Mráz