Irving hibernuje. Zatiaľ

  • Recenzované dielo

    Ako oslobodiť medvede
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/10
  • Text

    Ako oslobodiť medvede je cestou odpútavania sa od minulosti a ťažkopádneho prežívania mladosti, respektíve dospievania. Miešanie rozprávačov, dejových línií a desaťročí vytvára komplikovaný obraz, ktorý často predstavuje skôr čitateľský hlavolam ako jednotnú perspektívu diela. Postavy sú vystavané kostrbato, je ťažké určiť, do akej miery ide o autorský zámer vykreslenia nezrelých dvadsiatnikov.

    Dielo kladie mnoho zaujímavých a ťažkých otázok, pod ich váhou sa ale láme, keďže je postavené na vratkých nohách neúplných, neucelených postáv a autorského rukopisu, ktorý sem-tam stojí na hrane znesiteľnosti. Text je totižto síce bohatý, no nevyhne sa nešikovným prirovnaniam, slovným zvratom a figúram. Nechýba mu dynamika, tú zvyšuje aj jeho fragmentácia na krátke až scénické kapitoly. Autor má nadanie čitateľovi scénu vykresliť s grafickými presnosťami a zároveň nimi neretardovať text, oprieť sa o prírodné motívy a prepojiť ich takmer až s esteticky idealizovaným vnímaním techniky.

    S ľudskou identitou a budovaním postáv sa Irving vyrovnáva ťažkým a komplikovaným spôsobom. Zreteľný pokus o precíznosť je badať na snahe čitateľovi predložiť všetky časti rovnice, ktorej výsledok je charakter človeka. Minulosť matky, potenciálneho otca, pravého otca, ich vlastné vyrovnávanie sa so svojou identitou, vojnovým stavom – všetko sú to informácie nepochybne užitočné, no explicitne a detailne vyjadrené neúnosne zaťažujúce dielo. Na jeho stranách sa tak rodí postava nie komplexná, ale „pozliepaná“ z kvanta „prehistorických“ informácií, ako ich nazval samotný autor. Tie tvoria skôr bludisko ako mozaiku. Ani prvotina majstra, akým sa neskôr John Irving nepochybne stal, neunesie ťažké témy na nevyvinutom základe.

    Samotné postavy majú len veľmi malý potenciál udržať čitateľovu pozornosť. Postava Graffa sa vyrovnáva s vlastnou dospelosťou, túžbou nájsť samého seba a bezhlavo sa ženie za prežitím akejsi vnútornej slobody. Tieto pochopiteľné pocity ale dorovnáva absolútna neschopnosť vyrovnania sa s realitou a prevzatia následkov za svoje skutky. Snaha o slobodu, v ktorej človek nie je brzdený ničím, sa bije s úsilím o nájdenie a ukotvenie samého seba v časopriestore, ktorá sa odráža zase v snahe spojiť sa s minulosťou. V prípade tej vlastnej vyvstáva problém prežitia, resp. neprežitia vojny: „Mojej rodine a mne naozaj ušla celá vojna. A ja som sa preto, napočudovanie, cítil trochu vinný“ (s. 348). Túto vinu rieši postava napojením sa na cudziu minulosť, ktorú predstavuje postava Watzeka-Trummera.

    Siggyho vlastnosti sú takmer karikatúrne preexponované. A tak napriek tomu, že je v diele citeľná ambícia spraviť z neho človeka so všetkými svojimi dimenziami, v skutočnosti je obmedzený len na jednu. Zatiaľčo sa Irvingove mužské postavy musia pasovať so všetkými problémami dospievania v povojnovom svete, ženské postavy majú, naopak, veľmi plytké či priam nijaké prežívanie. Vnútorný život Siggyho matky, ktorý sa autor snaží v druhej časti knihy načrtnúť aspoň náznakom, absolútne vyprcháva v postave Gallen, ktorá je skresaná len na dedinské dievča ohúrené veľkým mestom.

    Dielo sa „drobí v prstoch“ aj vďaka členeniu na viaceré celky a prelínaniu časových rovín. Formulácia myšlienok, ktoré sa neskôr nesú Irvingovou tvorbou, je síce už v tomto diele na vysokej úrovni, no autor sa usiluje obsiahnuť takmer všetky základné otázky – moci, identity, minulosti, viny, slobody. Snaha o ucelený formát úplne stroskotáva. Prílišnú roztrieštenosť diela a obmedzené postavy aspoň čiastočne vyvažuje dynamika deja, bohatý jazyk a aj hĺbka, ktorú text svojimi myšlienkami ponúka. Dielo tak predstavuje vo svojej podstate síce podarenú, no začiatočníctvom poznačenú prvotinu, čo je ale črta ospravedlniteľná. V úvode označujem Ako oslobodiť medvede za cestu a myslím si, že samotný autor jej cieľ nachádza až vo svojich neskorších prácach.
     
    Nina Podmanická