Jeho povrch planéty

  • Recenzované dielo

    Povrch vašej planéty
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/06
  • Autor recenzie

    Radoslav Passia
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Rozprávačom najnovšej knižnej prózy Petra Macsovszkého je istý Gabriel Ferde. Meno (napríklad z maď. ferde – šikmý, kosý) nie je podstatné, dôležitejšie je, že táto postava má dosť spoločného so Šimonom Blefom z románu Mykať kostlivcami (2010) aj so Szoborkayom z Tantalópolisu (2015). Tieto romány spolu vo viacerých ohľadoch súvisia: celkovým naladením a charakterom rozprávača, využitými rozprávačskými a kompozičnými postupmi, jednotlivými motívmi a témami, ktoré sa v jednej knihe objavia, aby sa v ďalšej rozvinuli, prepísali, či obmenili. Netreba si tu však predstavovať žiadnu uzavretú, či nebodaj zavŕšenú trilógiu, doplnenú prozaickou „sci-fi kolážou“ Želáte si novú kúpeľňu? (2013).

    Podobne, ako jeho predchodcovia, je aj Gabriel Ferde „notorický zapisovač“ s nutkavou potrebou zasvätiť nás do detailov svojho života. Aj on má široký intelektuálny a kultúrny záber a analytické schopnosti (takže rozprávať je o čom), aj on je skôr samotárskou introspektívno-mizantropickou bytosťou (takže času a priestoru na toto rozprávanie je požehnane). A rozpráva presne tak, ako to u tohto autora poznáme: rozbiehavo, reflexívne, analyticky, spomienkovo, subverzívne a s humorom, bez potreby dávať svojim úvahám časovo-priestorový poriadok a jasný smer.

    Aj pri tomto Macsovszkého románe si však po pár desiatkach strán musí každý čitateľ individuálne položiť otázku, či má dôvod a čas pokračovať. Hoci treba dodať, že spisovateľ tu upustil od svojej potreby formálne experimentovať už na úrovni vetnej syntaxe, ako to bolo v niektorých predošlých knihách, najmä v Tantalópolise. Povrch vašej planéty je v tomto zmysle vecná, dobre čitateľná kniha, v ktorej sa dejová sekvenčnosť, poetika variácie a tematickej heterogenity funkčne odrážajú na úrovni štýlu, v štýlovej variantnosti výpovede. V knihe teda vedľa seba koexistujú napríklad esej, administratívny či odborný text, ale povedzme aj záznam policajnej výpovede.

    Próza má charakter zápisníka, v ktorom je všetko nielen pokope, ale aj zámerne neústrojne nakope, čo odráža samotná štruktúra knihy – 260 strán je rozdelených až na 94 krátkych kapitol označených len číslovaním. Jednotlivé sekvencie sa rýchlo menia a s nimi aj autorské nápady, postrehy, témy, postavy. Próza nás svojou vnútornou dynamikou ženie vpred. Povrch vašej planéty je vystavaný do podoby plástu, ktorý z každej strany a v podstate ľubovoľne k sebe pripája stále ďalšie bunky mikropríbehov.

    Gabriel Ferde teda rozpráva a v jeho rozprávaní možno ťažko odlíšiť podstatné od zástupného. Dozvieme sa dosť o osobnej histórii rozprávača, o jeho priateľoch, či skôr známych, o intelektuálnych záujmoch, aj o jeho názoroch na niektoré pálčivé spoločensko-politické témy národného i globálneho charakteru. Hoci každá je sama osebe nepochybne závažná, zostávame na povrchu, niet času rozvinúť ich, posúvame sa k ďalšej téme... Svet povrchu nesúvisí len s povahou rozprávača, táto kľúčová metafora je do prózy hlboko vrastená. Okrem iného je spojená s rozprávačovou manželkou, s ktorou Ferde tvorí osamelú dvojicu stojacu zoči-voči „nášmu svetu“. Manželka je exaktná vedkyňa, kartografka, odborníčka na diaľkový prieskum a meranie zemského povrchu, trigonometriu a vyhodnocovanie získaných dát. Ako sa utvrdzujú v pohodlí svojho bytu v malom slovenskom meste, ich svet nie je naším banálnym a zlomyseľným svetom. No Ferde proti nemu nebojuje, baví sa (či zabíja čas) jeho pozorovaním. Vo svojom pokojnom živote v ústraní sa pokúša o čosi podobné ako manželka vo svojej profesii, o kartografiu svojho života – mapovanie jeho povrchu v podobe hromadenia záznamov o jednotlivých časovo viac či menej vzdialených udalostiach.

    Otázka je, ako naložiť so získanými dátami a čo s tým máme my, pretože sa ukazuje, že tá „naša“ planéta, ako nám ju ponúkli Ferde s manželkou, je napokon predsa len skôr ich vlastným svetom.

    V strede pomyselného plástu, toho zlepenca rozprávačských sekvencií, je osobná história rozprávača. V tejto autobiograficky dotovanej vrstve diela aj najviac cítiť nadväznosť na Macsovszkého predošlé romány, ktoré motivicky čerpali z jednotlivých miest a kultúrnych prostredí, v ktorých žil (Holandsko, Brazília). Dostávame sa až do osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia, v obraze malých miest, ich umeleckého a univerzitného mikroprostredia, poznávame Macsovszkého rodné Nové Zámky a Nitru. Sú to úvodné a aj najzaujímavejšie pasáže knihy.

    Rozprávač nás zoznámi s niektorými figúrami a figúrkami miestneho sveta, so svojimi umeleckými a literárnymi inšpiráciami, prvými láskami a skrachovanými priateľstvami, učiteľmi (viaceré postavy majú v románe nefikčné, občianske mená), ale aj so svetom politických konšpirácií alebo medzinárodných médií v búrlivých deväťdesiatych rokoch v strednej Európe. Bratislava v tomto období je nielen priestorom, kde sa Ferde pokúša umelecky presadiť a zaradiť sa do literárnej prevádzky, ale zároveň aj miestom jeho prvých únikov z tohto vyčerpávajúceho, sebastredného sveta. Autorovi sa tu okrem iného podarilo celkom presvedčivo zachytiť hermeticko-ezoterickú scénu, no aj tieto pasáže zaťažil, podobne ako mnohé iné, sprievodným čitateľským denníkom – enumeráciou a komentovaním videného, počutého a prečítaného. Autor túto svoju obsesiu aj v tomto diele sebaironicky „demaskuje“, no, bohužiaľ, prakticky rovnako ako vo svojich predošlých knihách: „Poctivý čitateľ sa snaží dielu porozumieť. Neľutuje vynakladať sily, aby absorboval a primerane strávil každý detail. A keď sa mu to podarí a nepocíti pri tom nutkanie stať sa spisovateľom, môže si povedať, že zvíťazil nad démonom“ (s. 217). Démon spisovateľstva Macsovszkému stále vládne.

    Hispanoamerické inšpirácie Macsovszkého tvorby sa prejavujú aj v tomto románe (Borges, Sabato a iní), a to nielen vonkajškovo. V závere vstupuje fantaskný motív priamo do štruktúry textu. Voľné hromadenie jednotlivých epizód je relevantný kompozičný postup, no s dosť kruciálnym háčikom v podobe otázky, ako prózu zakončiť... Macsovszkému sa podaril nečakaný, aj keď dosť provizórne a „sebazáchovne“ pôsobiaci záver: Vďaka „čarovnému“ vypínaču manželia Ferdeovci voľne prestupujú z „nášho sveta“, teda z okresného komunálu s patologickými susedskými vzťahmi v malomestskom paneláčiku, do hotelovej izby v Buenos Aires, do jeho slobodne veľkomestských ulíc, barov a kaviarní. Remeselne je tento prudký zlom vcelku zvládnutý, čo však nepotlačí čitateľskú otázku: Bolo nám treba ešte aj toto? Iste si ju položil aj autor a rozhodol sa, že bolo.

    Po sérii rozpačito reflektovaných Macsovszkého prozaických kníh prijala kritika niekoľko ostatných próz dosť pozitívne, Tantalópolis sa dočkal aj výrazného ocenenia v podobe ceny Anasoft litera 2016. Najnovší román ich kvalitatívne neprekonáva a niektoré vyskúšané cesty len opakuje.
     
    Radoslav Passia