Jožinko – dieťa svojich rodičov - Jozef Schek - Jožinko po dvadsiatich rokoch

Jožinko po dvadsiatich rokoch

  • Recenzované dielo

    Jožinko - dieťa svojich rodičov
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/22
  • Autor recenzie

    Erik Ondrejička
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jožinko po dvadsiatich rokoch

    Jozef Schek

    Jožinko – dieťa svojich rodičov

    Bratislava, FO ART 2009 pre JW producentskú spol.

    Zostavil Fero Jablonovský

    Kompletné vydanie legendárneho komiksu Jožinko – dieťa svojich rodičov, pravidelne vychádzajúceho v humoristickom týždenníku Roháč v rokoch 1965 – 1988, sumarizuje  fenomén neodmysliteľne spojený s viacerými generáciami čitateľov. Tento seriál glosoval verejnú mienku, čiže názory širokej verejnosti, o ktorých sa ale na verejnosti radšej nehovorilo, iba v rodinnom prostredí, aj to bola opovážlivosť, akej sa mohol dopustiť len „podarený“ synáčik, akým bol Jožinko. Za dvadsaťtri rokov svojho vystrájania v Roháči sa Jožinko stal symbolom prostorekosti, ktorá len akoby pomimo, ale presne označí miesto, kde nás tlačí topánka. Z generačného pohľadu vnímam nestarnúceho Jožinka skôr ako súrodenca (je narodený o rok neskôr ako ja), ale dnes ho čítam dvomi rozdielnymi optikami.

    Chlapčenské oko sa zabáva na tom, čo Jožinko vyparatí. Ako nevyniká v škole, nedbá na prehnanú čistotnosť, ani usilovnosť (červené kreslo s bielymi kvetinkami by mohlo rozprávať), ako sa doteraz nenaučil hrať na husle ani na trúbku, ako má nadovšetko rád zmrzlinu a sladkosti, pre svoje okolie je primálo, alebo až príliš šikovný a od svojho otca ešte stále dranká drobné. To isté oko v nostalgickej synestézii súčasne číta vôňu začiatku sedemdesiatych rokov, obohatených o fígle Toma Sawyera, cesty Julesa Verna, dobrodružstvá hrdinov Karla Maya, humor Jaroslava Haška (iba muchy neznačkujú obraz cisára pána, ale zrkadlo Jožinkovej mamy) a komiksovskú príchuť Myšiaka Mickeyho (mikimaus) a skvelého frankofónneho Pifa, ktorý sa vždy aj s priloženou hračkou dostával do predajne zahraničnej tlače iste aj preto, že za jeho zrodom paradoxne stála komunistická strana kapitalistickej mocnosti.

    To druhé, trošku zostarnuté oko dnes vidí, že Jožinko je nielen najdlhší slovenský komiks, ale že patrí naozaj k tomu najlepšiemu, čo bolo vo veselom žánri s bublinkami a chvostíkmi vytvorené. Že Jozef Babušek je majstrom vizualizačnej metafory, skvelej políčkovej sekvenčnosti, komiksovskej mimiky, že dokonale využíva piktogramy, ideogramy, onomatopoje, jednoduchosť, skratku a súčasne akčnosť, ale aj oblúk vyúsťujúci do veselej pointy. Pointy, ktorá je podľa autora úvodu Kornela Földváriho „paganiniovským koncertom na jednej strune“.

    To tvrdenie je natoľko výstižné, že sa žiada iba si povzdychnúť, do koľkýchže nástrojov bolo možné tú jožinkovskú strunu nakresliť. Ťažko totiž lepšie vyjadriť invenciu, s akou Jozef Babušek dokázal vytvoriť (na spravidla štyroch políčkach) 1100! epizód tak, aby v nich vždy vymýšľal fóry nové, alebo k variovaným priraďoval novú kvalitu. Pretože tak už to u plodných autorov býva. Ak náhodou momentálne nemajú nápad (a tlačiareň čaká), reštartujú stroj svojej fantázie a nápad sa zjaví. A ak sa nezjaví, bude ich nápadom fakt, že práve nemajú žiadny nápad. A ten je nemenej pôsobivý možno aj preto, aby dokázali, že človek s talentom má nápadov presne na celý život.

    Súčasťou týchto nápadov je aj „realita“ políčok, do ktorej Babušek vstupuje so svojou stvoriteľskou mocou. Mocou, ktorá sa prejavuje najmä na prienikoch medzi komiksovým políčkom a zvyškom papierového sveta (okraje bývajú pružné, dá sa o ne udrieť, alebo sa zmenia hoci na lano na rúčkovanie). Inokedy autor vstupuje do epizódy a diskutuje so svojimi postavičkami, alebo celkom otvorene odtiahne „štvrtú divadelnú stenu“ a prostredníctvom dialogickej bublinky priamo komunikuje s čitateľom. Stvoriteľská moc sa prejavuje vari najpôvabnejšie na miestach, kde postavičkami nakreslené dvojrozmerné veci ožívajú, alebo sú inými postavičkami považované za realitu, čo je uveriteľné o to skôr, že celý komiks je nakreslený na dvojrozmernom papieri a trojrozmerný je pochopiteľne len virtuálne.

    Najdôležitejším prienikom Jožinka však ostáva konflikt hodnotových systémov dospelých a detí, ktorý je na dobromyseľný humor najvďačnejší a zároveň poučný do tej miery, do akej má svet dospelých právo žiadať od detí výlučne veci „rozumné“.

    Nezanedbateľným z pohľadu doby vzniku komiksu je aj (vzhľadom na nepríjemnosti, ktorými Babušeka častovala pofebruárová štátna mašinéria láskavé) strieľanie si z materialistického svetonázoru a ani len náznaková prítomnosť poplatnosti prednovembrovému režimu, čo je tiež fakt hodný poďakovania.

    A keď sme pri ďakovaní, nemožno vynechať ani Fera Jablonovského, ktorý dva roky z tlačovín rôznej kvality mravčou a alchymistickou prácou epizódy reštauroval. Bez tejto sizyfovskej práce by asi nikdy v kníhkupectvách nezaznela milá a ušiam pamätníkov lahodiaca veta: „Jéééj, vyšiel Jožinko!“

    Erik Ondrejička