Kára plná nákladu

  • Recenzované dielo

    Marián Leško. Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/01
  • Autor recenzie

    Jana Kičura Sokolová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Prvým januárom 2017 si Slovenská republika pripomenula štvrťstoročie svojho vzniku. Dvadsaťpäťročné jubileum samostatného Slovenska využili novinári Tomáš Gális a Marián Leško, ktorí prostredníctvom knihy rozhovorov prinášajú ucelený pohľad na politické dianie po rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
     
    Marián Leško je politickým komentátorom týždenníka Trend, mediálne je známy aj z pôsobenia v zábavnej relácii Sedem, kde spolu s kolegami pod taktovkou Eleny Vacvalovej glosuje najzaujímavejšie udalosti uplynulého týždňa. Zároveň je autorom štyroch kníh viažucich sa prevažne k obdobiu mečiarizmu. Posledná z nich vyšla v roku 2000. V úlohe pýtajúceho sa sa predstavil Tomáš Gális, ktorý sa slovenským čitateľom uviedol už v roku 2016 rovnako knihou rozhovorov s popredným slovenským analytikom Alexandrom Dulebom Rusko, Ukrajina a my.
     
    Odkaz Mečiarovi, Dzurindovi a Ficovi
    Chudák každý, čo po nich bude tú káru ťahať ďalej je ironickým konštatovaním a zároveň odkazom na zasvätenú trojicu viacnásobných premiérov Mečiar – Dzurinda – Fico. Spoločným zámerom oboch autorov nie je prezentovať úspešný príbeh mladej stredoeurópskej krajiny, ale poukázať na všetky podoby zlyhania politických špičiek pri budovaní štátu.

    Žáner rozhovoru poskytuje unikátny priestor na energické vyrozprávanie slovenského príbehu od počiatku deväťdesiatych rokov po súčasnosť. Kniha tematicky korešponduje s jednotlivými etapami vládnutia premiérskeho trojlístka (sleduje nástup aktérov do premiérskeho kresla a jednotlivé obdobia ich vlád), pričom tandem Gális – Leško venuje každému premiérovi rovnaký priestor. Otázky, ktorých úlohou je rozdúchať Leškovu reakciu, ako aj samotné odpovede, predstavujú detailný prienik do slovenského politického vývoja, pričom podrobne reflektujú aj sociálno-ekonomické pozadie a spoločenskú dobovú klímu.

    Pri konštruovaní novodobého slovenského príbehu postupujú chronologicky. Jeho začiatok spájajú s budovaním republiky. Leško odkrýva zákulisie jej vzniku a opisuje cestu Mečiara k premiérskemu kreslu. S iróniou  vyvracia mýtus „otca zakladateľa“: „Povedal by som, že otcom samostatného slovenského štátu je viac Václav Klaus ako Vladimír Mečiar.“ Svojou analýzou doby a argumentáciou dokazuje, že má obdobie mečiarizmu slušne naštudované. Pomerne detailne sa autori knihy „rýpu“ v kauzách deväťdesiatych rokov, nezabúdajúc na panoptikum postáv, ktoré sa vystriedali po boku Vladimíra Mečiara či v samotnom HZDS (Nagyová, Lexa, Cuper, Keltošová), oživujúc tak spoločenskú atmosféru tohto obdobia. Pátrajú po príčinách a dôsledkoch Mečiarovho konania, pričom Gális sa nevyhýba ani hypotetickým otázkam.

    Rovnako ako pri Mečiarovi podrobne reflektujú a hodnotia pôsobenie Mikuláša Dzurindu, ktorého spájajú s kauzou vláčiky, financovaním SDKÚ, kupovaním poslancov a korupciou. Podobný bič uplatňujú aj na premiéra Roberta Fica, zdôrazňujúc kauzy jeho prvej, druhej a tretej vlády (nástenkový tender, emisie, mýtny tender, sociálne podniky, spis Gorila). Aj keď sa hlavná línia drží predovšetkým trojice Mečiar – Dzurinda – Fico, ich vládnutie je zasadené do širšieho politického kontextu, nevynechajúc žiadnu relevantnú postavu či stranu, ktorá zasiahla do politického diania v priebehu jeho dvadsaťpäťročnej existencie.
     
    Vzájomný odstup autorov
    Komplexnosť, celistvosť a hĺbka sa rozhovorom nedá uprieť. Zároveň pomocou perspektívnych a retrospektívnych konektorov autori porovnávajú premiérov a ich vlády, upriamujúc pozornosť na ich spoločné črty a odlišnosti. Argumentačne a analyticky je najviac podchytená časť venujúca sa obdobiu vládnutia Vladimíra Mečiara. V analýze ďalších dvoch premiérov už Leško častejšie operuje s frázami „myslím si...“, „mám skoro rovnaký pocit...“, „nemyslím si...“, „podľa mňa áno...“, „ja to presne spočítané nemám, ale podľa mňa...“ – argumentačná sila je o čosi slabšia. Rovnako snaha vytvárať „psychologický portrét“ jednotlivých premiérov vyznieva pomerne laicky. Nemožno však tvrdiť, že by sa Leško snažil čitateľa presviedčať o svojej pravde. Pomerne zaujímavý je aj vzťah protagonistov rozhovoru. Dialóg prebieha vo formálnej rovine, ktorá podporuje vykanie, a rovnako vytvára vzájomný odstup. Gális je pomerne dobrým partnerom v pretekoch, kto lepšie ovláda dejinné súvislosti. Čo je na škodu, je pomerne málo osobný (s výnimkou dvoch-troch otázok), vzhľadom na novinárske a mediálne pôsobenie Leška.

    Kniha Chudák ten, čo po nich tú káru bude ťahať je trpkým čítaním so zvláštnou príchuťou: „Môj základný pocit z uplynulých dvadsiatich piatich rokov samostatnosti je, že v tejto spoločnosti nie je nikto nevinný. Každý sa nejako podieľa na stave v akom sme.“
     
    Jana Kičura Sokolová