Kniha strácania - Kristina Vulgan - Na noži

Na noži

  • Recenzované dielo

    Kniha strácania
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2006/20
  • Text

    Na noži

    Kristina Vulgan: Kniha strácania

    Bratislava, Sofa 2006

    Ilustrácie Lucia Pelikantová

      O rozsahom neveľkej próze Kristiny Vulgan ťažko povedať, či ide o báseň v próze alebo o lyrický príbeh. Autorka do značnej miery všeobecné výrazy využíva ako symboly. Lenže: nezriedka ich významu neporozumie ani ostrieľaný symbolista. Jej príbeh jednoduchosťou pripomína Hemingwayovho Starca a more. Šíre more, pustý ostrov, rozprávač (vlk), osamelé zviera (jaguár), neskôr tiež figúry starca, José Antonia, Antonie (z ktorých sa vykľuje jedna skĺbená postava, hermafrodit, a možno nie, možno ide len o spriaznenie duší a tiel) a tak ďalej. V príbehu sú dôležité sny a poučenia. Autorka vyslovovaním všeobecných právd koketuje s textami rôznych Slepačích polievok pre dušu. Pozvoľným tempom so zjednodušovaním cesty ku svetlu, poznaniu pripomína zase Paula Coelha. Na jeho rozsiahlejšie fresky sa však K. V. nezmohla. Zostáva komornejšia. Necháva zaznievať tóny smútku, opustenosti a lásky. Vytvára náladu tmavej daždivej, i keď pomerne teplej septembrovej noci, v ktorej sa trochu poblúznené mladé dievča samo vyberie kúpať do fontány uprostred rozsiahleho zámockého parku. Aj keď, pochopiteľne, takáto scéna sa v príbehu nenachádza.

      Z Knihy strácania cítiť snahu vyjadriť sa o našom svete čo najpresnejšie. Múdrosti by však dosiahli zmysluplnejšiu podobu ich prežitím, nie zväčša odpozorovaním. Autorská i životná skúsenosť je nenahraditeľná.

      Bohato členený text a časté celostránkové predely text kúskujú a miniaturizujú. Celkovo aj formátom je to knižočka do vrecka, možno ju preto niekto naozaj podľa titulu aj stratí. Veľmi veľkú škodu tým neutrpí. Lebo kto ešte nenašiel, naozaj stratiť nemôže. Aj strácaniu sa človek musí naučiť.

    -msch-