Koniec hry? Možno iba začiatok

  • Recenzované dielo

    Koniec hry
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Márius Kopcsay
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Koniec hry nie je detektívka v pravom slova zmysle. Azda neprezradíme priveľa, ak povieme, že skutočný páchateľ zločinu nie je odhalený ani potrestaný. Z tohto pohľadu ide o psychologický román s mitanovsky presnou a výstižnou kresbou postáv, zmyslom pre skratku, ale aj detail, drobnokresbu, sarkazmus a s citom pre tempo rozprávania. Kniha je navyše doplnená o pasáže, ktoré v pôvodnom vydaní z roku 1984 chýbali.

    Hlavný hrdina a páchateľ zločinu je intelektuál, režisér – autor si očividne vymodeloval hlavnú postavu tak, aby sa do nej vedel vcítiť a premietnuť. Napokon, Peter Slávik tak trochu pripomína hlavného hrdinu Patagónie – excentrický umelec, avšak so zdravým sedliackym rozumom, prisťahovalec z kopaníc, tak trochu samorast, tentoraz už etablovaný v Bratislave, dnes by sme povedali, že v šoubiznise. Teda v televízii:

    V tom istom rámci sa pohybuje aj protagonistova o čosi staršia manželka Helena, v ich vzťahu vidíme jasne a psychologicky presvedčivo načrtnutý obraz páru, v ktorom manžel ťahá za kratší koniec a rozprávač si z neho jemne cynicky uťahuje: „A bolo tu to jej pitie, ach, dočerta, to jej pitie, to mu pilo krv.“

    Čitateľa ani neprekvapí – a nie je to na škodu, keďže nie je reč o klasickej detektívke – keď hlavný hrdina Peter Slávik prepichne svoju ženu v afekte nožom. Prispeje k tomu zhoda viacerých okolností, lebo taký je život: Vracia sa neskoro v noci z nakrúcania. Má ísť k matke, ale keďže u nej netečie voda, ide domov, kde nachádza svoju manželku – vrátila sa z Prahy o deň skôr, než bolo v pláne. Je opitá, viaceré kulisy klišéovito naznačujú, že mala pánsku spoločnosť (ale klišéovitosť je v tomto prípade účelná, veď plný popolník, fľaša vodky a porozhadzovaná spodná bielizeň nie sú dielom autora, ale podnapitej a teatrálnej hrdinky). Navyše Helena pridá informáciu, že si spoločné dieťa (a vlastne ktovie či spoločné) dala v Prahe vziať... Nôž na chlieb v ruke a náhla emócia vedú ruku režiséra a vraha. Helena opäť raz iritovala svojho manžela, netušiac, že struna jeho trpezlivosti praskne.

    Pasáž, keď je hrdina konfrontovaný so skutkom, ktorý spáchal, patrí k najsilnejším: „Veď ja som ju nechcel zabiť, zabila sa sama – tejto utkvelej myšlienky sa nijako nemohol zbaviť.“ Čitateľa až striasa pri predstave, ako sa hlavným spojencom nešťastného hriešnika stáva jeho vlastná matka: „Celú noc nezažmúrili oka; nalievali sa čiernou kávou, fajčili jednu cigaretu od druhej, vyzeralo to tu ako v hlavnom armádnom štábe pri hlavnej porade pred začiatkom rozhodujúceho boja.“

    Na jednej strane autor predstavuje v svižnom rytme, úsporne a neraz až cynicky epizódy z detstva, resp. mladosti hlavného hrdinu. Napríklad silný moment, keď prišiel pri nehode o život jeho kamarát z fabriky blondiačik, a keď sa zblížil so staršou skúsenou kolegyňou Gitou Cibuľovou, ktorá – nomen, omen! – jedla chlieb s masťou a cibuľou, a predsa ho vždy vzrušovala. „Tak sa pominul blondiačik aj Slávikovo panictvo. Radšej na to nemyslieť. Vráťme sa ku koreňom.“

    V porovnaní s tým s majstrovskou pomalosťou Mitana opisuje telefonický rozhovor hrdinu s nesympatickým patológom Bútorom – z ktorého sa Slávik dozvedá, že zavraždená manželka predsa len čakala dieťa, a tak sa pocit viny znásobuje.

    „Prečo smrť vycerila zuby,“ cituje autor v úvode novinový titulok. Ale smrť sa ťahá celým príbehom Petra Slávika, podpísala sa pod väznenie jeho nespravodlivo obvineného otca. Predčasne pripravila hrdinu o kamaráta, a napokon sa stala jeho vlastným produktom, dielom, zločinom, s ktorým bude musieť žiť zvyšok života.

    Ale nielen smrť, i krutosť a tvrdosť v medziľudských interakciách tu vystupujú ako motívy románu práve pre jeho načasovanie – ako symptóm obdobia druhej svetovej vojny, päťdesiatych rokov, a tiež neľútostnej normalizácie. Dielo tým získava silný historický a spoločenský kontext, ktorý z neho ešte zreteľnejšie vyvstáva teraz, po viac než troch desaťročiach.

    Ktovie, aký by bol Koniec hry, keby vznikol po Nežnej revolúcii alebo dnes. Ale doba, jej reálie (bratislavské ulice, Kryštál bar), dokonca aj produkty (pena do kúpeľa Avela) robia z Mitanovho diela unikátny román vypovedajúci o časoch, ktoré sa menia rýchlo a o ľuďoch, meniacich sa len veľmi pomaly.
     
    Márius Kopcsay