KRAJINA KANIBALOV - Mark E. Pocha

  • Recenzované dielo

    Krajina kanibalov
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2016/9
  • Text

    Hydra 2016
    Horor nie je žáner,
    ktorý by v sloven-
    skej literatúre
    prekvital, hoci po-
    tenciál na to má.
    Strašidelné povesti,
    rozprávky, sloven-
    ská odnož magic-
    kého realizmu – to
    všetko pracuje s ho-
    rorovými prvkami,
    ktoré slovenskému čitateľovi nie sú neznáme.
    Len sa na ne nesmie dať nálepka „horor“, lebo to
    slovo akoby odrádzalo. Žiarivým príkladom je
    súčasný kráľ slovenského hororu Jozef Karika,
    ktorého hororové romány (tešiace sa komerčné-
    mu úspechu) sú vydavateľstvom maskované ako
    „mysteriózne trilery“. Samozrejme, neznamená
    to, že by horor na Slovensku nevznikal, len je
    odsunutý na perifériu. Čo je priestor, kde sa mu
    najviac darí, lebo nie je pod tlakom trhu a vzniká
    z lásky k žánru.
     Práve na periférii sa nedávno objavila tenká
    knižka Marka E. Pochu Krajina kanibalov. Au-
    tor je medzi fanúšikmi hororu známy svojimi po-
    viedkovými pokusmi, kniha predstavuje snahu
    preniknúť k širšiemu publiku, avšak štýlom stále
    zostať na okraji. Krajina kanibalov je čistokrvný
    brak, nie však náhodou, ale celkom zámerne.
     Autor čerpá poetiku z fi lmových hororov, hlav-
    ne z klasiky žánru Cannibal Holocaust (r. Ruggero
    Deodato, 1980) a snaží sa o prevedenie jazyka
    fi lmu na papier. Výsledkom je knižka so svižným
    tempom plná krátkych sekvencií, ktoré sa rýchlo
    striedajú. Na úrovni deja to dodržuje všetky klišé,
    ktoré by sme od takéhoto diela očakávali.
     Skupinka vysokoškolákov s myslením na
    úrovni tínedžerov sa ocitá v peruánskom prale-
    se uprostred kanibalskej dediny. Prvá polovica
    novely slúži na to, aby sme sa oboznámili s po-
    stavami, druhá aby sme sledovali ich efektné
    umieranie. Nič viac kniha neobsahuje, lebo by
    ju to len zbytočne spomaľovalo. Rýchle tempo
    rozprávania je pri tomto type hororov základom.
     Hlavným ťahákom pritom nie je hrôza či atmo-
    sféra, ale estetizované literárne násilie. V tejto
    časti E. Pocha exceluje. Kategória hnusu je hlav-
    ným aspektom textu, podliehajú jej aj civilnejšie
    časti. Dokonca láska, aj keď vo svojej podstate
    stále romantická, je v jej fyzickom prevedení
    vyobrazená ako niečo nechutné. Zo stránok tak
    nekvapká len krv, ale všetky tekutiny, ktoré ľud-
    ské telo obsahuje. Hlavne pot a semeno.
     Krajina kanibalov využíva inventár hrôzy
    klasiky literárneho hororu H. P. Lovecra a, ale
    rezignuje na kozmickú hrôzu a drží sa vôd splat-
    terpunku. Koniec-koncov, to sú materské vody
    moderného periférneho slovenského literárneho
    hororu. Cieľom nie je desiť, ale vyvolať hnus, a to
    sa aj deje. E. Pocha sa úspešne pokúsil vytvoriť
    alternatívu k romantickým brakom do kabeliek,
    keď stvoril rýchly horor vhodný na letné čítanie.
     E. Pochov štýl je unikátny. Ak vám bude po-
    vedomý, je to preto, že pred pár rokmi debutoval
    pod svojím vlastným menom (Marián Kluvanec)
    románom Semester zakomplexovaného sviniara. Aj
    v tejto knihe sa inšpiruje hlavne fi lmovým jazy-
    kom. Semester môžeme považovať za románové
    prevedenie televízneho žánru sitcom. Inšpirá-
    cia fi lmovým médiom nie je jediným znakom
    E. Pochovej tvorby. Je ním ironický odstup. Ten si
    udržiava hlavne brechtovskými vsuvkami v roz-
    právaní, keď jeho plynulosť naruší zátvorkou,
    v ktorej kurzívami ponúka alternatívny popis
    deja alebo reakciu postavy. Tieto zátvorky sú
    akýmsi alteregom rozprávača. V Semestri slúžia
    ako priestor pre humor, v Krajine odhaľujú hlbšie
    a podvedomejšie myšlienky postáv. Sú priestorom
    pre šialenstvo. V civilných častiach to funguje,
    avšak autor ich používa aj pri akcii, čím narušuje
    atmosféru. Ako nástroj a prvok autorského štýlu
    to môže fungovať, len s ním treba narábať trochu
    citlivejšie.
     Obrovským problémom knihy (okrem jazyka) je
    aj pasivita hlavných postáv. Témou je civilizačný
    stret medzi súčasným človekom a divočinou. Pod
    vplyvom tejto idey sú hlavné postavy akoby vy-
    kastrované, civilizácia im obrúsila pazúry a väč-
    šinu knihy sa nechajú len unášať dianím. Občas sa
    síce vzoprú, ale bez očividnejšieho výsledku. Patrí
    to k žánrovému klišé, ale aktívnejší hrdinovia
    by priniesli viac napätia a menej násilia. Čím sa
    opäť dostávame k tomu, že v Krajine kanibalov
    ide hlavne o násilie, všetko ostatné je odsunuté
    bokom.
     To je zvláštnosťou knihy. Je ťažké určiť, čo je
    autorským zámerom a čo je nechcené. Krajina
    kanibalov je totiž zámerne štylizovaná ako brak.
    Na túto štylizáciu sa dáva dôraz na úrovni formy
    i obsahu. Je to zlá kniha, ale cielene zlá, a tým
    pádom sa aj ťažko hodnotí, lebo bežné kritériá
    nestačia.
     Je určená hlavne fanúšikom splatterpunkových
    a survival hororov, no dala by sa odporučiť aj
    širšiemu publiku. Vďaka svojim „literárnym kva-
    litám“ a štylizácii je čítanie Krajiny kanibalov
    nevšedným zážitkom, aký v slovenskej literatúre
    budete hľadať len ťažko. Ak máte teda chuť ex-
    perimentovať, len do toho. Je to však na vlastné
    nebezpečenstvo, na niektoré scény budete len
    ťažko zabúdať.