Kto sa bojí, nech nečíta! - Milan Markovič - Nezávisle a demokraticky

Nezávisle a demokraticky

  • Recenzované dielo

    Kto sa bojí nech nečíta!
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/4
  • Autor recenzie

    Slavo Kalný
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Bratislava, Marenčin PT 2011

    Netušil som, že raz budem písať re­cenziu o  fejtónoch Milana Markoviča. Veď iba do tejto knižky začlenil 167 „poldruhafleko­vých“ fejtónových stĺpčekov. Žiaľ, o ich pôvode nás autor informuje priveľmi stroho: Výber fejtónov v slovenskej a českej tlači z rokov 2007 – 2010. Táto infor­mácia naozaj nestačí, neviem KEDY a KDE bol ten­ktorý fejtón uverejnený, či v tlači slo­venskej alebo českej, lebo záujmy či „objed­návky“ printových médií sú rozdielne. O to viac, že fejtóny sú zväčša kritické, satiricky pertraktujú a glosujú aktuálne problémy.

    V  prvej kapitole si autor spomína na prázdniny u  starej mamy v  Prešove, na detstvo pod starou hruškou pred domom v Bratislave. Nejde o pohľady sentimentál­ne, obligátne, naostatok, píše ich graduo­vaný pedagóg a novinár, kantor i redaktor Učiteľských novín, scenárista, herec, mo­derátor, hudobník, no najmä humorista s intelektuálnym nadhľadom na prítomné dni. Píše: „Moja mamina vyjde z domu a do očí jej udrie veľké Polus Center. Deväťdesiat rokov prežila v Bratislave, no teraz vraví: Ja sa tu už necítim doma. Nie si sama, mama.“ Zo „školského“ fejtónu sa zas dozvedáme, že istotu pravidelných prázdnin dala ško­lákom Mária Terézia. Zrejme čosi tušila, predvídala, lebo aj autor zistil, že najlep­šie školské systémy (pokiaľ ide o  úspeš­nosť absolventov) sú v tých krajinách, kde deti trávia najmenej času v škole: Fínsko, Nórsko, Dánsko, Švédsko, Južná Kórea...

    Autorov diapazón záujmov je neobyčaj­ne široký. Prekvapuje dôvernou znalosťou športu, zdravotníctva, prostej a  vlastnej turistiky, resp. nákladného cestovania po šírom svete. Jeho parketou je však do­movina a  v  nej preamerikazované trendy v  hypermarketoch a  v  audiovizuálnych médiách. Práve v nich objavil socialistické heslo: Za masovosť – za rekordy! Šéfovia si ho bránia a tvrdia, že nie je dôležitá kvali­ta programu, ale sledovanosť. Tá znamená reklamu, reklama zisk, a zisk nám zaručí nákup ďalších gýčov.

    A  čo politika, parlament? Usilovne pra­cujeme pre blaho vlasti... i svoje. Markovič sa vysmieva klientelizmu, ošúchaným slo­ganom, floskulám politikov, skromnej in­teligencii elity, „skrzeva“ slovenčinu si po­žičiava hlásateľov i  moderátorov. Lustruje retardačné motívy spoločnosti, bonmotmi a pointami triafa do čierneho, vymetá tma­vé kúty – na prvý pohľad priam parádne. Viaceré fejtóny sú vskutku klasické – stále aktuálne. Hoci v  knižke nie je pomenova­ný ani jeden politik, čitateľ nepotrebuje vysvetľujúci register. Vďaka jeho peru sa politici dešifrovať dajú. No vcelku sa nedá jednoznačne dešifrovať žáner, hoci ho v re­cenzii označujem ako fejtón. Už dávno ne­platí normatívna klasika francúzskeho či českého fejtónu alebo slovenskej besedni­ce­humoresky uverejňovanej pod čiarou. Markovičov fejtón je raz stĺpčekom i glosou, či výstižným esejistickým komentárikom. Je sympatické, že spoločnosť nesníma čierno­­bielo, neobzerá sa naľavo ani napravo, lebo svoje kritické postrehy rozdeľuje nezávisle a demokraticky: Každému, čo mu patrí!