Kukučín v interpretáciách

  • Recenzované dielo

    Kukučín v interpretáciách
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2011/4
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Bratislava, Literárne informačné centrum 2010.
    Zostavil a edične pripravil Ján Gbúr

    Diskusia o súčasných hodnotách tvorby Martina Kukučína, ktorá sa na viacerých miestach Slovenska (Bratislava, Dolný Kubín, Revúca) a zahraničia (Praha, Madrid) uskutočňovala v roku 150. výročia narodenia autora, sa preniesla do tlačenej podoby, aby prostredníctvom výberu z príspevkov, ktoré odzneli počas vyššie uvedených stretnutí, ukázala širokej verejnosti, aké sú aktuálne možnosti recepcie Kukučínových noviel, poviedok, cestopisov, divadelných hier a fejtónov.

    Väčšina príspevkov s úctou odkazuje na výskumy Júliusa Nogeho a Oskára Čepana, aby sa na základe ich podnetov pokúsila o odokrytie doteraz zahmlených čŕt Kukučínových prác. Kým niektoré štúdie sú zamerané na konkrétny autorov text, resp. detaily z neho, iné sa snažia o panoramatický pohľad na jednotlivé žánre prítomné v Kukučínovom diele. Nebudeme tu vravieť o každej z nich, spomenieme len tie, ktoré nás osob(it)ne zaujali.

    Salustio Alvarado odokrýva peripetie prekladateľa snažiaceho sa „premiestniť“ súčasného španielskeho čitateľa do prostredia, v ktorom sa odohrávajú Kukučínove krátke prózy, presnejšie poviedka Rysavá jalovica. Cestu k tomuto transferu nachádza v translácii Kukučínom hojne využívaných historizmov a archaizmov, ktorých etymológia umožnila španielskemu slovakistovi z University Complutense v Madride využiť arabizmy ako ich funkčné ekvivalenty.

    Renáta Bojničanová ukazuje Martina Kukučína v u nás dosiaľ nevídanom svetle: ako autora, ktorého tvorba nie je len súčasťou slovenskej literatúry, ale aj literatúr patagónskej („argentínskej“) a magallanskej („čilskej“). Pozoruhodným v tejto súvislosti je, že ako spoluzakladateľa magallanskej literatúry ho vníma nielen Renáta Bojničanová, ale aj sama čilská literárna veda, konkrétne Ernesto Livacić Gazzano v práci Historia de la literatura de Magallanes (1988).

    Vivien Cosculluela, slovakista z Bordeaux, nám sprostredkúva dojmy súčasného francúzskeho čitateľa z Kukučínovho cestopisu Dojmy z Francúzska. Upozorňuje na Kukučínovo špecifikum – „opis pre opis“, povrchné zrkadlenie vecí a javov, za ktorými nehľadá ich zmysel. Dôvody nachádza v Kukučínovej snahe o sedliacku štylizáciu, ktorá sa preň stáva meradlom všetkého.

    Miroslav Dudok nazerá na bračský diskurz v Kukučínovom diele, ktorý z verbálneho pohľadu najvýraznejšie reprezentujú prvky čakavského nárečia. Tie sú pre Kukučína nástrojom interlingválneho a intertextového konštruovania uvedeného diskurzu. Pre súčasného príjemcu, a to slovenského aj chorvátskeho, sa skôr ako zdrojom estetického zážitku stávajú predmetom sociolingvistických a etnologických úvah.

    Etnologické aspekty Kukučínových jasenovských krátkych próz, vyzdvihované v dobách nedávnych, sú v očiach súčasného čitateľa nivelizované. Zdôrazňuje to Ján Gbúr interpretáciou prózy Na jarmok!. Jej hodnota dnes podľa Gbúra spočíva v Kukučínovej hre s časom a priestorom, dvomi činiteľmi, ktoré napomáhajú charakterizáciu postáv.

    Psychológia postavy a hra s časopriestorom sú spolu s náročnosťou spracúvanej témy tými atribútmi, ktoré viedli Júliusa Lomenčíka k zamysleniu sa nad reflexiou Kukučínovej tvorby v učebniciach a čítankách pre základné a stredné školy. Lomenčík odhalil neustále a pomerne necitlivé preberanie tých istých úryvkov z jednej učebnice do druhej, ktoré ale nie vždy korešpondujú s interpretačným potenciálom cieľového príjemcu, žiaka alebo študenta.

    Kukučín nie je len autorom plytkej romantizujúcej dedinskej harmónie, ako mnohé základno- a stredoškolské príručky naznačujú, ale predovšetkým tvorcom hlbokých a rozmanito psychologicky podaných otázok bytia, ako naznačuje aj Ivo Pospíšil. Ten vidí Kukučína ako autora, ktorého tvorba je výrazom procesuálnosti literárneho vývinu na ceste od romantizmu cez realizmus k moderne. Komparatívne ho situuje do kontextu českých a ruských prozaikov.

    Zborník Kukučín v interpretáciách, nami tu len synekdochicky naznačený, skrýva aj iné pútavé štúdie: Bílikov výklad próz tvoriacich Kukučínov epický cyklus, Hučkovej upozornenie na špecifiká pražských motívov, Jablonického identifikovanie románu Mať volá ako sondy do psychológie emigranta, Kačalov poukaz na Kukučína ako tvorcu slovenského prozaického literárneho jazyka, Kendrovu analýzu sociologického a antropologického rozmeru humoru v krátkych prózach, Maškovej postrehy o vplyve ruskej literatúry na Kukučínovo dielo, Mezeiovej interpretáciu románu Bohumil Valizlosť Zábor, Valcerovej precízny pohľad na relatívnu komplikovanosť prózy Vianočné oblátky a pod. Nedá nám preto než odporučiť dôsledné prečítanie, veď tvorba Martina Kukučína je stále aktuálnou hodnotou, ku ktorej vrátiť sa znamená obohatiť svoj život.