Láska je chyba v programe - Môj tip

  • Recenzované dielo

    Láska je chyba v programe
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2004/18
  • Autor recenzie

    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Maxim E. Matkin

    Láska je chyba v programe

    Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004

    Druhý román internetového pseudonyma Maxima E. Matkina ponúka niekoľko zvodností. Predovšetkým sám názov: evokuje skepticizmus a otvorený ,,ťah na skutočnosť”, teda motiváciu, ktorá stála na počiatku všetkých literárnych i mentálnych revolúcií 20. storočia. Jeho deje a stavba sujetu však ponúkajú čosi s opačným nábojom: konštrukciu hlavného hrdinu Stajpena, ktorej konečným efektom je hepyend ako vyšitý z matérií červených či ružových románov, ktorej dramatickosť priklincuje takmer rozprávkové klišé ,,A o pol roka sa zobrali a začali si stavať dom”. Autora, čo vyprodukuje také presné, paradoxné a súčasne vrúcne vety, ako ,,padal som do jungovskej čiernej diery” alebo ,,celý svet asi funguje za základe otrepaných psychošských poučiek” alebo ,,bola vrúcna a uvoľnená, aké bývajú ženy, keď si myslia, že im nič nehrozí”, však sotva možno upodozrievať z nedostatku lepšej inšpirácie, než sú filozofické koncepcie alebo nebodaj poklesnuté literárne žánre. Tým menej z deficitu tvorivej fantázie. Takže prajnému čitateľovi asi nakoniec neostane nič iné, len za každým textovým poryvom hľadať ironickú nástrahu: autor nezapiera svoj zmysel pre humor po celej rozlohe románu, prečo by sme teda humor a zámerné ironizovanie nemali cítiť aj z vážne koncipovaných pasáží či dejov, kde irónia môže byť, a pravdepodobne aj je, náhradkou momentálne absentujúcich sujetových, resp. filozofických riešení, ergo zjednodušení? V tomto duchu teda román nevybočuje z postmodernistického kánonu otvorenosti, no zároveň je aj pokusom túto otvorenosť problematizovať ,,hotovými” riešeniami, teda vracať sa k tradíciám a skúmať ich odolnosť voči novým obsahom. Takže pokúsme sa v Matkinej, pardón, Matkinovej ponuke vidieť ponuku zašpásovať si na úkor minulosti a prítomnosti, ale aj ponuku celkom vážne a nanajvýš konštitutívne otvoriť problém budúcnosti. A keďže celá táto zložitá rošáda sa týka ľudských vzťahov a ich obrody, je tiež nanajvýš prirodzené, že sa budeme musieť otvoriť citom, teda najmä láske vo všetkých jej mutáciách, ktorými prešla po tom, čo ju slovenský literárny neopozitivizmus posledného polstoročia odkázal do starého železa.

    Na druhom slovenskom erotickom románe (druhom po Polnočnom denníku) je nápadné, že po nedeskriptívnom, a už vôbec nie anatomickom sexe, nasleduje láska. Nie je to naopak, ako to bývalo v romantickejších, ba i najrealistickejších slovenských prózach: pre tridsaťročného Stajpena je závislosť na ženách a posteliach akousi vábnou voliérou so zabuchnutými dvierkami, kam sa ako slobodomyseľný vták schoval pred obludnosťou sveta vrhajúcou desivé tiene do času i priestoru, a celé jeho románové účinkovanie je búšenie do stien tejto klietky, ktorú napokon rozbije túžba po opravdivej láske. V tieňoch sa bezprizorne pohybujú tak beatnictvom a sovietskou okupáciou odchovaná generácia spoločensky etablovaných otcov a vyprahnutých materí, ako aj predsa len celkom ináč bezprizorná generácia synov odovzdaných kariére a konzumu a dcér neuroticky túžiacich po chlapoch a deťoch, beznádejne ociachovaná alkoholom, trávou a sexom. Kdesi spozadia ešte číha prízrak holokaustu (sympatická a stále krásna Stajpenova matka je židovka), na ktorý však niet dosť zásadných otázok. Svet je navyše rozdelený na mužov a ženy, medzi ktorými niet zmieru a ktorých autenticita pomaly hynie v ruinách manželstva, a ak nie, tak možnosť ,,riešenia” sa iba nesmelo naznačuje: ,,..v tých pár manželstvách, ktoré sa mi zdajú šťastné, drží opraty žena” (Stajpenova matka). Nikto nie je lepší ani horší, autorský zamatový bičík nadelí spravodlivo a jasnozrivo každému, no nad nezmieriteľnosťou indivíduí panuje dočasné prímerie blahobytom a životným štandardom stmelenej strednej vrstvy. Takže Stajpen je napriek svojej melancholicko-skeptickej uzemnenosti predsa len akýmsi prorokom, vlastníkom myšlienky, ktorá by mala ťahať niekam celkom inam, pravdepodobne ku kolektivizmu rodinného typu. A keďže ani ostatní hrdinovia románu už nie sú voľakedajšími solitérnymi vzbúrencami, väčšmi prahnú po vzťahoch než po nekontrolovateľnej individuálnej slobode.

    Táto schéma v porovnaní s duchaplnými, vtipnými a kultivovanými textami zaiste vyzerá priveľmi pochmúrne, no azda je z nej zjavné, že pseudonymnému a talentovanému autorovi ide o čosi viac než o ponuku populárneho čítania skoncentrovaného navyše okolo najvykričanejšej témy. V hre je zaiste i toto, no celkom iste nie bez predchádzajúcej reflexie pozície slovenskej prózy a jej literárneho vývinu. Osobne román vnímam skôr ako výzvu nasmerovanú na súčasný literárny proces, jeho slepé uličky a klišé, než ako pokus o dáku románovú definitívu bez príslušných tvorivých kompetencií, resp. s nerealizovateľnými ambíciami. Aj nostalgia vznášajúca sa nad svižnými a strategicky dobre zvládnutými zápletkami je podľa mňa novovytvoreným významovým poľom, schopným zarodiť nové odrody.

    Alexander Halvoník

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013