Literatúra ako hudba

  • Recenzované dielo

    Lodenica
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Zuzana Belková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jon Fosse je spisovateľ s výrazným štýlom. Sugestívnym, rytmizovaným a blízkym hudbe s jej príťažlivou mágiou refrénov. Jednoduchá syntax, jednoduchá interpunkcia, motivické návraty a repetície, ktoré – našťastie – nie sú neprijateľnou manierou. Jeho úspešne sfilmovanej próze Lodenica sa prihodil osud nórskej čítankovej prózy a reprezentatívneho príkladu poetologických východísk silnej autorskej generácie, ktorá v Nórsku debutovala v 80. rokoch.

    Lodenicu možno čítať ako príbeh tragického ľúbostného trojuholníka, ako k tomu nabáda už anotácia. Možno v nej vidieť citlivú reflexiu osamelosti. Alebo jednoducho originálnu detektívku. V každom prípade však disponuje rozmerom silnej výpovede o priateľstve, láske, žiarlivosti a smrti. Literárny konzultant prekladu Biblie do nórčiny a nasledovateľ ibsenovskej tradície priezračne čistého pohľadu na ťaživé podoby lásky Fosse o nich vie mnoho. Jeho narácia nepotrebuje výpravné scenérie a kulisy. Vystačí si s rivalitou rozprávača s prázdninujúcim Knutom, jeho priateľom z detstva, ktorého nevidel zo desať rokov.

    Spúšťačom rozprávačovho nepokoja je Knutova čiernovlasá manželka. Nepokoj sa rozprávača zmocňuje čoraz viac. Paralyzuje ho, rozkladá. Rozprávač prichádza o bezpečnú komfortnú zónu tridsiatnika, ktorý žije s matkou, prevažne v dvoch izbách na povale, bez ambície cestovať, osamostatniť sa, či hľadať si partnerku; má svoju gitaru, gramofón, platne, trochu kníh a minimum sociálnych kontaktov, keďže jeho jediným zdrojom príjmu je hranie na gitare na miestnych zábavách spolu s učiteľom a hráčom na akordeóne Torkjellom. Trochu smutná životná bilancia, ale skvelá východisková pozícia pre štúdiu zžieravého protagonistovho pocitu, že svet sa vychýlil z osi a nič sa nevráti do krehkej rovnováhy pred osudným činom.

    Fosse geniálnym spôsobom pri každom z početných opakovaní vždy v inom uhle postupne odhaľovanej optiky ukáže niečo nové z motivácie hrdinov, ich prežívania či faktickej stránky redukovaného príbehu. Fosse nenudí, neskúša naprázdno trpezlivosť čitateľa, je schopný udržať jeho pozornosť i napätie. Vyťaží maximum z dobrého nápadu nechať vyrozprávanie príbehu na protagonistovi. Postmoderným spôsobom – lebo veď próza vznikla ešte v roku 1989 – variuje stále nové vrstvy výpovede o jeho vnútornom svete.

    Nezanedbateľné je situovanie deja do identifikovateľnej scenérie západonórskych fjordov, ostrovčekov a minimálne dotknutej prírody. Odkazuje na autobiografickú líniu príbehov o mladých osamelých mužoch spätých s prírodou a odcudzených od komunity, dotvára však aj originálnu značku Fosseho minimalistického písania s redukovaným dejom, zreteľne odlíšiteľného od konštruktov bez opory v empírii a uveriteľných reáliách.

    Nepokoj protagonistu zachytený v obsedantnej potrebe vypísať sa z niečoho, čo ho ťaží, spolu s majstrovským zobrazením úzkostných stavov generujú vývoj deja. Ak na niečom záleží, potom to nie je vonkajšok (hoci autor nevynecháva charakteristiky vizáže postáv či detaily prostredia). Status rozprávača, ako človeka, z ktorého „nič poriadne nevzišlo“ (minimalistický životný štýl, žiadna kariéra, žiadne výraznejšie sociálne a rodinné väzby), má tiež svoju dôležitú úlohu: nič redundantné nehatí základné silné rozprávanie o emóciách ako hnacom motore drámy.

    Minulostné návraty v podaní rozprávača (bez zamestnania a perspektívy) sú poznamenané sentimentom a naivným začudovaním sa nad rozdielom medzi idylicky zapamätanou minulosťou a súčasnosťou, z ktorej je vykorenený. Keď sa k minulosti vracia konvenčne spoločensky ukotvený Knut, návraty majú strohý, vecný charakter. Dalo by sa uvažovať o miere depresie a paranoje rozprávača, čoraz viac uviaznutého v nepokoji a obsedantnej potrebe čeliť mu písaním, pravdou však zostáva najmä charakteristika načrtnutá v posudku diela: „stretnutie dvoch kamarátov z detstva súvisí s autorovým hľadaním zmyslu, strateným časom a pohybom medzi opozíciami (mladosť – staroba, mužské – ženské, racionálne – emocionálne, lyrické – epické, chladné – empatické, prírodné – ľudské, experimentálne – klasické, svetské – božské a podobne)“. Mimochodom, za významný možno považovať akt rozprávačovho písania ako potreby deklarovať neverbalizovateľné v osobnom rečovom prejave.

    Písaním metarománu sa postava usiluje zachytiť neuchopiteľné, znovu a znovu rozpráva tie isté sekvencie, aby ich obohatila o nové tóny a náhľady. Je v tom niečo hudobné, zosilňujúce senzibilitu, hypnotizujúce svojou rytmikou. Moment písania ako nástroja na lepšie porozumenie svetu korešponduje aj s osobnou filozofiou autora. Písanie je v jeho perspektíve prostriedkom na zmenšenie vzdialenosti medzi osamelým autorom a zvyškom sveta. Literatúra – vo Fosseho originálnom rytmickom štýle chápaná ako istý druh hudby – je potom výrazom základnej bytostnej potreby vypovedať o veciach tak, aby bola nastolená rovnováha. S tézou literatúry ako hudby súvisí aj Fosseho konštatovanie hľadania istého koreňového, bazálneho rytmu – Lodenica so svojou uhrančivou refrénovitosťou využíva svoje hudobné podhubie na brilantné vyjadrenie zintenzívňovania napätia v čoraz labilnejšom hypersenzitívnom vševediacom, a predsa takom zraniteľnom rozprávačovi.

    Za zmienku azda stojí aj etický rozmer Fosseho písania. Hoci sa autor programovo bráni neustálemu pripomínaniu kresťanských východísk a ich aplikácii v tvorbe, otvorene priznáva sympatiu voči Wittgensteinovmu spájaniu etiky a estetiky. Písanie je pokus dostať sa pod kožu inej ľudskej bytosti a pochopiť svet očami tých druhých, gestom priblíženia sa k tým druhým, gestom šance na vypočutie iného diskurzu. Presne v tomto duchu buduje Fosse Lodenicu ako prózu o citovej kolízii naplno odzrkadľujúcej dynamiku mužsko-ženských vzťahov a schému drámy, v rámci ktorej nikto nie je bezvýhradne dobrý a nikto nie je univerzálnym vinníkom.
     
    Zuzana Belková