Masky dole, intelektuáli!

  • Recenzované dielo

    Dostojevskij a Nietzsche. Hľadania človeka. Za a proti...
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/04
  • Autor recenzie

    Eva Dědečková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kolektívna monografia Dostojevskij a Nietzsche. Hľadania človeka. Za a proti..., ktorá je jedným z výstupov grantovej podpory výskumného projektu VEGA, by celkom jednoducho mohla byť na jedno zívnutie prehliadnutá ako jeden z množstva ďalších „produktov“ bezmyšlienkovitej vedeckej „prevádzky“. Bola by to však veľká škoda. Totiž pod taktovkou filozofov Petra Nezníka a Borisa Markova sa rozohráva provokatívny dialóg kolektívu priateľov života ako tej najvyššej hodnoty, ktorého členovia sa zaobídu bez obvyklej pózy odborníka, pretože sú predsa živými ľuďmi s citom pre tragédiu života, pretože i oni sú zakliesnení v súkolí neľútostnej idey takzvanej ekonomickej produktivity bez nároku na nádych.

    Verní koreňom filozofie vzývajú autori práve Dostojevského, práve Nietzscheho – totiž už starovekí Gréci, majstri tragédie, vnímali to zvláštne tajomstvo väzby medzi životom, rečou a básnictvom. Autori monografie identifikujú symptómy nešťastia súčasného človeka a jedným z nich je možno i to, že „nemá skutočných básnikov“. Aj svojimi rozhovormi s Nietzschem a Dostojevským, úprimne tápajúc pri hľadaní idey človeka, „ktorá je dôstojná v našej dobe“, pripravujú pôdu možností prekonania krízy, v ktorej sme nútení živoriť. Dostojevskij, filozofujúci básnik. Nietzsche, básniaci filozof. Obaja geniálni psychológovia ľudskej duše. Ale predovšetkým – obaja ľudia, trápiaci sa údelom človeka: hračky vôle, túžob a ega.

    Pozitívne provokatívnym rozmerom tejto jedinečnej monografie je aj skutočnosť, že okrem slovenských a českých filozofov sa snaží sprostredkovať čitateľovi názorové bohatstvo a mysliteľskú hĺbku súčasných ruských filozofov, čím všetkým tým moderným, programovo anti-ruským klišé venuje táto práca jeden láskyplný úsmev múdrosti navyše. (Možno by pre človeka prevalcovaného aktuálnou módou školstva vo výučbe jazykov bolo praktické, ak by aj tieto zaujímavé príspevky neskôr boli uverejnené aspoň v prepise do latinky.)

    Významný slovenský filozof a prekladateľ Teodor Münz, ktorému je monografia úctivo venovaná, otvára dejstvo tohto jedinečného kolektívneho počinu citlivým a fundovaným pohľadom na vzájomný, ideovo súzniaci i blahodarne polemický vzťah medzi Nietzschem a Dostojevským. Po ňom nás Boris Markov vo svojom príspevku vystríha pred tým najväčším zvodom – nekritickým čítaním a nerozvážnym pritakávaním myšlienkam týchto velikánov. Oxana Kovaľ hľadá spoločný neuralgický bod v problematizácii života u Nietzscheho a Dostojevského. Vlastný pohyb a umelecký prerod Nietzscheho myšlienok v živote známych ruských filozofov a Nietzscheho priaznivcov nám približuje Ľudmila Artamoškina. Možnosť pochopiť vplyv Nietzscheho myšlienok v českej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia nám ponúka svojou hlbokou znalosťou českej literatúry filozof Jan Zouhar, pričom v ďalšom príspevku konkrétnejšie načrtol kritický vzťah T. G. Masaryka k Rusku a idei jednoty slovanstva.

    Róbert Stojka pokračuje a rozohráva zaujímavý dialóg medzi Masarykom a českým filozofom Janom Patočkom o kríze moderného človeka, kde sa mu práve Dostojevskij ukazuje ako dôležitý hlas, keď zaznieva otázka zmyslu života. Od toho je len na krok k otázke slobody (Karamazov), ktorej pálčivosť v našom období „po smrti Boha“ rieši vo svojom príspevku Štefan Jusko, znalec Nietzscheho filozofie. Richard Sťahel ide v problematike otázky slobody priamo k veci samotnej – neľútostne úprimne, až na kosť, odhaľuje konkrétne a hlavne súčasné podoby besov, o ktorých Dostojevskij a Nietzsche uvažovali a my ich žijeme, trpíme v globálnych dávkach. Filozofka Zlatica Plašienková citlivo odhaľuje nevyčerpateľnosť a nadčasovosť Dostojevského diela Sen smiešneho človeka.

    Peter Nezník poukazuje na banálnu samozrejmosť, s akou sa k obom velikánom literatúry a filozofie pristupuje, pričom spolu so Šestovom nás usvedčuje z pohodlnosti v myslení. No zároveň nás ako jeden z hlavných autorov ubezpečuje o tom, že sám vie, aké ťažké je mať odvahu byť sám sebou – bez masky. Aj preto sa spolu so svojimi priateľmi v tejto monografii pokúsili poctivo sa zamyslieť nad vlastnou životnou situáciou, ktorej princíp je v súčasnej ťaživej dobe vlastný azda každému človeku (tlak na výkonnosť, ekonomickú efektívnosť, zvyšujúca sa náročnosť sociálneho zabezpečenia a hlavne – zachovania ľudskej dôstojnosti), pričom dospeli k otázke „prečo je potrebné dnes skúmať dedičstvo Dostojevského a Nietzscheho?“ Odpoveď od autorov prichádza celkom bez okolkov a je jednoducho úprimná: „Práve preto, že neznášali falošnosť, pretvárku a pokrytectvo. Chápali príliš dobre, že takto žiť už ďalej nie je možné.“

    Myslím si, že je potrebné náležite oceniť už len samotný fakt, že tieto myšlienky s potenciálom dynamitu vychádzajú za podpory grantu. Veľmi často prehliadame vlastné možnosti krízových situácií, azda zhýčkaní či otupení skúsenosťou, že v demokracii si veľkoryso možno povedať čokoľvek – ale niet uší, ktoré by skutočne načúvali... No nestojme viac v omyle rezignácie, zahoďme monštruóznu masku resentimentu a nastavme svoje najvlastnejšie satyrské ušká! – Incipit tragoedia!
     
    Eva Dědečková