Mechanika ľudského srdca

  • Recenzované dielo

    Lomová mechanika
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/07-08
  • Autor recenzie

    Jevhenija Pekar
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Zbierka poviedok Lomová mechanika od Martina Vlada už svojím názvom ukazuje a hovorí, v akom svetle sú v nej opísané ľudské vzťahy. Automaticky si spomenieme na fyziku a predstavíme si nejaký pracujúci mechanizmus alebo stroj. Správnou asociáciou je však v tomto prípade iba spomenutý obraz mechanizmu, ktorý je v niečom podobný psychike človeka. Hoci sa pre túto psychiku niekedy zdá byť existencia v realite príliš ťažká, vždy sa môže ukryť vo svete svojich neskutočných výmyslov – tie sú však zároveň obrazom autentických myšlienok. Iba v tomto vnútornom svete sa dá byť najčestnejším, nehanbiac sa za vlastné pocity i názory, ale takisto aj najviac falošným, schovávajúc sa pred skutočnosťou v nereálnom svete. Pred postavami z poviedok sa tým vynára naliehavá otázka: dá sa vôbec žiť v takomto protirečivom vesmíre?

    Podobne ako v skutočnom živote, aj vzťahy medzi Vladovými postavami sú zložité, niekedy úplne neproduktívne ba až zničujúce, a každá postava musí nájsť nejaký spôsob, ako to zvládnuť. Zostáva im pritom len vychádzanie zo situácie a podmienok, ktoré už vedľa seba majú, alebo ktorými sa sami obtočili. Čo vlastne vieme o ľudských vzťahoch? V poviedkach sme sa zoznámili s učiteľom, spisovateľom, detektívom, doktorom. Hoci majú úplne rôzne zamestnania, spája ich to, že – tak ako hocijaký človek v reálnom živote – môžu byť náchylní voči psychickým problémom. Autor sa tematicky dotýka vraždy, zrady, smrti a iných skutočností, ktoré majú vážny dosah na formovanie ľudského vnútra.

    Už prvá poviedka zásadne mieša realitu s vymysleným svetom, čo je vlastne charakteristické pre celú zbierku. Martin Vlado tým pre čitateľa vytvára priestor na rozmýšľanie nad textom a hypotetické pridávanie vlastného postoja k napísanému. V knihe dochádza k dvom spôsobom dosahovania takýchto situácií. Prvou z nich sú sporné, nepresné momenty a prípady, v ktorých rôzni čitatelia pochopia ten istý aspekt inak, uplatňujúc svoj vlastný názor. Takýto prípad vidíme napríklad v poviedke Jablká, v ktorej neexistuje presná hranica medzi dvoma realitami: realitou, do ktorej je hlavná postava autorom dosadená, a tou, ktorú si táto postava sama vymýšľa. Hlavnou postavou je tu spisovateľ stretávajúci postavy, ktoré sám vytvoril. A tak aj študentku, ktorú stretával a komunikoval s ňou, nakoniec nazýva iba výplodom svojej fantázie. Teda kam až siaha hranica priamo podaného výmyslu autora a kam hranica výmyslu, vyjadreného prostredníctvom jeho hlavnej postavy? Každý čitateľ asi odpovie inak.

    Druhou z dvojice spomínaných situácií je úplná absencia logického zavŕšenia deja alebo výskyt nezakončených myšlienok, ktoré nechávajú čitateľovi možnosť nakresliť si vo fantázii vlastné pokračovanie. Príkladom tu môže byť poviedka Susedka, v ktorej iste nejeden čitateľ nezvládne vysledovať smerovanie autorových myšlienok. Zmysel celej poviedky spočíva v úvahách duševne chorého muža, ktorý stratil ženu a snaží sa ju nájsť aspoň vo svojich spomienkach. Smutný námet určite vyvoláva patrične zodpovedajúce pocity a dovoľuje fantázii čitateľa pridať k textu niečo svoje – veď táto poviedka neponúka ani logický začiatok, ani konkrétne zavŕšenie.

    Do sveta výmyslu poháňa vedomie postáv bezohľadná realita, v ktorej sú ich ozajstné myšlienky pre ostatných ľudí tajomstvom a všetky trápenia musia byť prežité hlboko vo vlastnom vnútri. Nie je to ani ľahké, ani zdravé, hoci sa to pre postavy po nejakom čase stáva obvyklé a úplne normálne – tak ako sa hlavnej postave poviedky Susedka nezdá nič bizarné na tom, že zdanlivo pravidelne komunikuje so svojou mŕtvou ženou.

    Zbierka je napísaná moderným, niekedy expresívnym jazykom, čo zároveň priťahuje fanúšikov súčasnej literatúry a ľahkého čítania, ale môže odháňať prívržencov klasickej formy a vyššieho jazykového štýlu.

    Autorovi zbierky sa podarilo vytvoriť naozaj pútavé spektrum bežných aj celkom netypických situácií, z ktorých svojim postavám ponúkol aj pohodlné útočisko – svet nádejí a tajomných túžob. Tam sa rado chodí a odpočíva, ale konečný záver je vždy ten, že byť trvalým obyvateľom tohto vymysleného priestoru je nemožné. Človek si môže dovoliť zahĺbiť sa do svojich ilúzií, ale skôr či neskôr sa táto neskutočnosť náhlym dotykom pravdivej a surovej reality zničí. Tieto momenty sú vo veľkej miere tým, čo zbierke zabezpečuje ohlas u čitateľa; veď príležitostné utiekanie sa do svojich tajomných snov je vlastné každému človeku. Všetci sme predsa komponentmi lomovej mechaniky a všetci máme v sebe takisto vložený zložitý systém fungovania ľudského srdca.
     
    Jevhenia Pekar