Metalové byliny

  • Recenzované dielo

    Dračia cárovná: Bohatier (Kniha druhá)
  • Autor recenzie

    Juraj Búry
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Ďuro Červenák vie písať. Vie písať svižné, akčné a priamočiare príbehy. Tak isto sa naučil písať dobré detektívky. Len veľká epika mu ešte robí problém. Druhý diel Bohatiera s titulom Dračia cárovná má okolo štyristo strán čistého textu. Textu, v ktorom sa Iľja Muromec a jeho družina vydajú do tajomných severských lesov dolapiť zradného Tugarina a cestou sa popasujú s Babou Jagou. Štyristo strán je na to asi priveľa.
     
    Dračia cárovná má blízko ku klasickej fantasy, zatiaľ čo Oceľové žezlo pôsobilo skôr historicky. Prvá polovica sa ešte nesie v duchu predchádzajúcej knihy – absolvujeme politické intrigy i vojnové výpravy. Potom sa však kniha zmení na putovné fantasy. Tam prichádza čas pustiť si k čítaniu nejaký dobrý metal, lebo druhých dvesto strán knihy je prepchatých krvavými súbojmi vo fantastických reáliách. Až si čitateľ želá, aby Mišo Ivan nerobil len obálku, ale prispel aj pár ilustráciami do vnútra. Červenák vie, ako vyčarovať zo slov ohromné scenérie i ako napísať akčnú scénu.
     
    Štyristo strán je dosť, zmestí sa tam veľa príbehových liniek a postáv. No Červenák ich radí epizodicky. Druhý Bohatier pôsobí ako prepis seriálu, pričom prvá polovica pramálo nadväzuje na druhú. Podobný pocit sme mali aj pri prvej knihe, ale tam boli ťahákom prostredie a postavy. Tie sú v druhom diele ploché a až na Koščeja sa nikam neposúvajú.
    Dračia cárovná pôsobí ako dve rôzne knihy v jednom zväzku. Samotný príbeh okolo Baby Jagy sa začne objavovať až v polovici knihy, dovtedy čítame o vikingskej vojnovej výprave. Množstvo postáv je okolo dvestej strany zrazu zredukovaných na malú skupinku, príbeh sa náhle stáva omnoho komornejším a mnohé sa začne opakovať.
     
    Druhý Bohatier je totiž ako metalový album. Ak nie ste fanúšik, všetky pesničky sa vám budú zdať viac-menej rovnaké. Iľja s bohatiermi dorazí na nejaké miesto, kde sa stretnú s prekážkou, najčastejšie v podobe zúrivých protivníkov. Nasleduje dialógová časť, kde zisťujú, ako najvhodnejšie prekážku rozsekať mečmi. Potom ju rozsekajú a pohnú sa ďalej. Tento vzorec sa s menšími obmenami opakuje počas celej knihy. Ku koncu vie byť už nepríjemne únavný a čitateľ sa môže pristihnúť, že sa nudí. Ako sa to Červenákovi mohlo stať?
    Môže za to zdrojový materiál. Bohatierske byliny sú folklórne príbehy. V nich ide skôr o epizodické rozprávania, ktoré často končia rovnako – hrdina sa so zlom pobije. Previazať ich do koherentnejšieho motivicky či dejovo náročnejšieho rozprávania by si od autora vyžadovalo omnoho viac voľného nakladania s pôvodným materiálom, než si dovolil Červenák. Navyše, Dračiu cárovnú pôvodne napísal v roku 2007, teda na začiatku jeho kariéry, kedy písal prevažne priamočiare akčné knižky o Roganovi. Vytvoriť epickejšie dielo vtedy pre autora znamenalo použiť ten istý koncept viackrát v jednej knihe. Aspoň sa tak zdá. Dúfajme, že pripravované podobne rozsiahle pokračovanie kapitána Bátoryho nebude napísané v rovnakom duchu, ale dočkáme sa textu od súčasného, vyzretejšieho Červenáka.
     
    No i napriek tomu, že Dračia cárovná dokáže pôsobiť zdĺhavo a repetitívne, nie je zle napísaná. Ďuro je majster pera a aj ku koncu dokáže prekvapiť alebo ohúriť fantastickými scenériami. Akčné scény sa síce opakujú, ale stále majú šťavu. Jeho skalní fanúšikovia budú z tejto knihy nadšení. Ak ste však mali problém už pri čítaní Oceľového žezla, alebo vám jednoduché polohy Černokňažníka nesedia, nový Bohatier nie je pre vás.
     
    Juraj Búry